NASADIŤ SI KLOBÚK STAROSTLIVOSTI
Citlivé plánovanie budúcnosti v mestách
Lýdia Grešáková, Viktória Mravčáková, Zuzana Tabačková, Never Never School (eds)
Čo je starostlivé mesto?
Čo znamená starostlivosť?
Publikácia, ktorú si práve prezeráte, ukazuje cez príbehy, eseje, rozhovor, fotografie, video a herný manuál rôzne aspekty starostlivosti o miesta. Vychádza z workshopov, intervencií a prednášok Never Never School 2021, ktoré boli situované na rôznych miestach v Košiciach. Nájdete tu preto lokálne témy, no prezentované prístupy starostlivosti sú aplikovateľné aj mimo hranice tohto mesta a letnej školy.
Poďakovanie
Za prípravu a realizáciu intervencie 'Vaření na Košickém plechu' ďakujeme MAK / mobilní architektonická kancelář. Za poskytnutie priestorov vďačíme komunitám Poď na dvor a seniorkám z Kultúrno-spoločenského centra KOŠICE SEVER.
Za prípravu a realizáciu prednášky, prechádzky a diskusie 'Ako starostlivo revitalizovať a pritom nezabudnúť na ľudí či planétu (?)' ďakujeme Ladislavovi Bírovi a Jurajovi Havlíkovi. Za poskytnutie priestorov vďačíme Kinu Úsmev a čajovni Čavango.
Za prípravu a realizáciu workshopu 'Mestská aktivita: Oddych' ďakujeme Lívii Valkovej. Za poskytnutie jedného z priestorov pre oddych vďačíme Trhovisku na Dominikánskom nám. v Košiciach.
Za prípravu a realizáciu workshopu 'Starostlivosť z budúcnosti' ďakujeme RUVK – Realistickej utópii Veľký Krtíš. Za poskytnutie priestoru vďačíme Kultúrno-vzdelávaciemu centru Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach.
Za prípravu a realizáciu prednášky, diskusie a intervencie 'Rámování jako nástroj naladění na prostředí' ďakujeme Milanovi Kroulíkovi.
Za prípravu a realizáciu workshopu 'Hodnota: Nový preklad' ďakujeme Michalovi Mitrovi. Za poskytnutie priestoru vďačíme Židovskej náboženskej obci Košice.
Za prípravu a realizáciu workshopu 'Starostlivé hackovanie mesta' ďakujeme Jurajovi Horňákovi.
Za odborné konzultácie ďakujeme garantkám a garantom Never Never School 2021
doc. Mgr. Adriana Jesenková, PhD.
filozofka, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Mgr. Irena Lehkoživová, Ph.D. a Mgr. Barbora Špičáková
kurátorky, Galerie VI PER v Prahe
Mgr. Michal Synek, PhD.
sociológ, Centrum pro teoretická studia Univerzity Karlovy
Za vstupnú konzultáciu k písaniu príbehov ďakujeme Gréte Čandovej. Príbehy na základe vlastných etnografických poznámok spísala Lýdia Grešáková.
Never Never tím, Lýdia Grešáková
“My v Klube si tykáme, tykajme si aj my medzi sebou. Pre nás je to kompliment,” hovoria mi pani z Klubu Seniorov pri Kisdyho dvore v Košiciach. Tu, s komunitou senioriek a susedov Poď na Dvor, sme sa rozhodli započať letnú školu Never Never School 2021.
Už od roku 2018 tím Never Never School pracuje na modeli vzdelávania dospelých, ktorý by vychádzal zo spolupráce, spoločného experimentovania a zbližovania odborností rôznych odvetví. Ako tvoriť lepšiu budúcnosť, ak nie spolu? Rozhodli sme sa stavať na tom, čo už poznáme. Dizajn je pre nás nástrojom investigatívy, predstavivosti a prostriedkom k dialógu o možných budúcnostiach. Naše metódy sa nám za tie roky podarilo priblížiť už viac ako 40 účastníčkam a účastníkom. Podarilo sa nám stavať aj na tom, čo si želáme poznať a nikde inde sa to naučiť nevieme. Spoločne s účastníkmi a účastníčkami vkladáme svoje idey do projektov zakotvených v realite, ktoré spoločne testujeme a rozvíjame. Za posledné roky sme sa venovali budúcnosti rozvoja oblasti okolia rieky Hornád. Vytvorili sme aj utopické predstavy pre sídlisko Ťahanovce v Košiciach. Spoločným experimentovaním prestupujeme hranice vzdelávania založeného na hierarchii učiteľ / žiak, expert / laik. Hráme sa a žijeme našu vlastnú vzdelávaciu utópiu.
Tentoraz sme sa sústredili na starostlivosť, pretože sme pociťovali jej nedostatok pri debatách o budúcnosti nášho života v meste. Jedným z dôsledkov rozvoja miest postaveného na logike súčasného realitného trhu sú viditeľné sociálne a ekonomické nerovnosti. Súčasné krízy – ekologická, klimatická, migračná či pandemická nerovnosti prehlbujú ešte významnejšie a dotýkajú sa nielen ľudských ale aj viac-než-ľudských aktérov. V Never Never School si však mestá predstavujeme ako miesta, kde má obyvateľstvo možnosť bezpečne a dobre žiť bez katastrofálnych dôsledkov pre svoje okolie a planétu. Starostlivosť teda chápeme ako Joan Tronto: “istý druh aktivity, ktorý zahŕňa všetko, čo robíme pre udržanie, zachovanie a rozvinutie nášho sveta tak, aby sme v ňom mohli žiť tak dobre, ako je to len možné. Tento svet zahŕňa naše telá, naše Ja a naše prostredie, ktoré sú navzájom previazané a tvoria komplexnú sieť podporujúcu život v najširšom zmysle slova.” Koncept starostlivosti sa zdá byť prizmou, ktorá umožní hodnotový obrat, kedy miesto výnosov ekonomických dávame do popredia kvalitu života pre všetkých obyvateľov a obyvateľky, či už sú to ľudia, zvieratá, rastliny alebo aj planéta ako taká.
Jedným zo spôsobov približovania sa k spoločným ideálom starostlivých miest je pre nás vytváranie a písanie starostlivých príbehov o ich možných budúcnostiach. Písanie môže mať rôzne formy: diskutovanie, hranie sa, navrhovanie, či stavanie. Počas Never Never School sme rôznymi spôsobmi zdieľali, ako si starostlivé mestá predstavujeme. Zároveň sme si vyskúšali aspekty starostlivej tvorby mesta v praxi, situované na konkrétnych miestach v meste. V jadre stála potreba odraziť sa od univerzálnych predstáv dobrého života a smerovať ku konkrétnym a pluralistickým predstavám pod otázkou:
Ako písať situované starostlivé príbehy budúcnosti pre dobrý život pre všetkých?
Sústredením pohľadu na tvorbu priestoru a miest sme si ďalej kládli otázky:
O koho, čo a ako sa staráme v mestách? Za akých podmienok?
Čo znamená starostlivosť pri tvorbe priestoru?
Ako vytvárať a podporovať zdroje pre starostlivosť?
Ako sa starať o planétu a s planétou?
Aké priestory a infraštruktúry starostlivosti v mestách potrebujeme?
Je naše mesto starostlivé, o koho sa stará a koho zo starostlivosti vylučuje?
Ako vniesť citlivosť ku kontextu do rozhodovania o podobe mesta?
Ako vieme rozlišovať medzi dobrou starostlivosťou a snahou o dominanciu zahalenú rétorikou starostlivosti?
Ako ovplyvňuje špecifickosť post-socialistického kontextu prístup k starostlivosti?
Akú rolu má predstavivosť pri starostlivých prístupoch?
a mnoho ďalších…
Neexistuje index miery starostlivosti, ktorý by zmysluplne ohodnotil mestské priestranstvá. A ak by aj existoval, nie sme si isté aké hodnoty by odrážal tak, aby vedel dostatočne zachytiť špecifiká jednotlivých miest. Nevedeli sme sa ani zhodnúť na tom, ako také starostlivé mesto v našom spoločensko-geografickom kontexte môže vyzerať. Vyhlásili sme preto otvorenú výzvu pre mladých profesionálov a profesionálky zo Slovenska a z Česka, ktorí a ktoré by chceli s nami rozvíjať myšlienky o podobe starostlivých miest. Vybrali sme 9 projektov, na ktorých sme spoločne ďalej pracovali, aby sme im v Košiciach počas 5-dňového sympózia mohli dať priestor.
1. Tronto J (1993) Moral Boundaries: A Political Argument for an Ethic of Care. New York: Routledge, s. 103. Slovenský preklad Kiczková Z a Szapuová M (2005).
Cieľom tejto publikácie je sprístupniť naše kolektívne poznatky získané počas letnej školy. Touto cestou po prvý raz definujeme a približujeme 'starostlivosť' v rámci slovenskej urbanistickej praxe. Publikácia je tak vo svojom zmysle začiatkom písania príbehu. Príbehu o starostlivých budúcnostiach pre dobrý život v mestách.
Rozhodli sme sa pre online formát, čo ponúka možnosť experimentovať médiami, jazykom a šírením ďalších odkazov na relevantné témy. Tak ako potreby starostlivosti sú rôzne pre rôznych aktérov a aktérky, aj formáty, ktoré tu nájdete, sa rôznia aby zodpovedali rôznym preferenciám toho ako kto prijíma poznatky. Nájdete tu texty v slovenskom aj v anglickom jazyku. Súčasťou sú príbehy, ktoré čerpajú z vlastných etnografických poznámok Spolky a popisujú čo sa na letnej škole dialo. Pre dobré rozlíšenie od ostatných častí textu sú očíslované rímskymi číslicami podľa poradia, v akom prebiehali. Súčasťou tejto publikácie je aj esej, tri odbornejšie príspevky z dielne účastníčok a účastníkov, rozhovor organizačného tímu o 'caring pedagogies' – metóde starostlivej výučby a naše prvé myšlienky k manifestu pre starostlivé mestá vychádzajúce zo spoločnej reflexie.
Manifest starostlivých miest je večne premenlivé dielo, na ktorého písaní sa podieľame my všetci, ktorý zdieľame bytie na tejto planéte. Aj preto na týchto stránkach ostáva stále nedokončený a otvorený pre ďalší vývoj. Manifest upriamuje pozornosť na mestá, hoci jeho významy môžu byť prenositeľné. Pandemické opatrenia, ekologické hrozby globálneho otepľovania a digitalizácia ekonomiky menia naše životy a dopadajú aj na to, ako si život v mestách prispôsobujeme. Demografická kríza dopadá v niektorých oblastiach na sociálne služby, dopravná infraštruktúra zhoršuje ovzdušie. Nehovoriac o tom, že tieto krízy dopadajú rovnako aj na faunu a flóru či na ďalej chátrajúce kultúrne dedičstvo.
Prečo sú príbehy o budúcnosti dôležité? Orientácia na neustále riešenie problémov, v ktorých sa dennodenne ocitáme, spôsobuje, že sa nestíhame zamýšľať nad ďalekou budúcnosťou. Riešime akútne dopady pandemickej či klimatickej krízy, problémy s bývaním. Tak ako Peter Pan, po tom čo opustil krajinu Never Never Land z detských príbehov, aj my sme zabudli na fantáziu. Predstavovanie si 'utópií' je spájané možno už len s detstvom, kedy si fantáziu stíhame dovoliť, alebo zaradené do koša histórie minulého režimu. V Spolke sa prostredníctvom letnej školy Never Never School snažíme poskytnúť priestor pre oživenie schopnosti predstavovať si možné budúcnosti. Nie však v zmysle jej docielenia a realizácie akejsi utópie. Cez predstavy sa snažíme povzbudiť a 'nakopnúť' laickú aj odbornú diskusiu o možných budúcnostiach dobrého života v mestách pre každú a každého z nás. Dlhodobé vízie potrebujeme. Príbehy nám pomáhajú spojiť sa a porozumieť našim potrebám a snahám. Jemne a prirodzene nás smerujú k tomu ako spolu a s pochopením môžeme našu víziu sveta, kde sa dobre žije, pretaviť do reality.
O pol siedmej večer, po oficiálnom začiatku, sledujem, ako ľudia postávajú v trojiciach či štvoriciach. Zväčša s tými, s ktorými sa trochu lepšie poznajú. Koncentrujú sa hlavne okolo ohňa alebo okolo stola, kde sa pripravuje jedlo na varenie. Stmieva sa. Ktosi sa šiel len tak prejsť, ktorási zas po pivo do Kembridžu (legendárnej košickej krčmy a jedného z epicentier stretnutí). Architektonické štúdio MAK! v zosobnení Kateřiny Vídenovej a Adama Wlazela varí karí s ryžou a grilovanou zeleninou na košickom plechu. Týmto spôsobom uskutočňujú plánovanú architektonickú intervenciu, ktorej súčasťou je známy plech 'košičák', produkt z dielne miestnych Východoslovenských železiarní – kúsok identity mesta, kam všetci pricestovali. Cieľom je najprv plech použiť ako nástroj pre grilovanie a varenie, potom ho zaliať betónom a nechať seniorkám na sedenie. To všetko vidím a premýšľam nad tým, v čom mám hľadať starostlivosť na ich workshope. Prečo im nikto z postávajúcich nepomáhal s varením? Prečo nám aspoň nedali nejaké inštrukcie? Čo iné som sa okrem receptu na kari a rezania priamočiarou pílou naučila?
Neskôr, pri spoločnej reflexii v organizačnom tíme sme sa zamysleli nad starostlivosťou ako darom. Starostlivosť nemusí byť vzájomná a nevyžaduje priamo 'splatiť dlh'. Esenciou je dočasne zdvihnúť bremeno iných. Takto nám MAK! umožnili navzájom sa spoznať, na chvíľu sa nestarať. Zistiť viac o tom, odkiaľ kto prišiel, aké sú moje očakávania, spoznať príbehy miestnych senioriek a nás navzájom. V momente workshopu sme si to neuvedomovali a bolo pre mnohé z nás ťažké, či nemožné tento dar – možnosť nestarať sa – len tak prijať.
Proces starostlivosti je interaktívny – potreby ľudí alebo čohokoľvek, o čo sa staráme, sa menia. S nimi treba prispôsobiť aj to, ako sa na ne pozeráme. “Veľa si cestovala, my sme nemali možnosti. Ale zase, mala som istotu, že keď si vezmem pôžičku, tak ju v máji splatím z istej výplaty,” hovorí mi jedna zo senioriek, tesne predtým, než odchádza domov. Pri odchode sa ešte podelí o vtip: “Tie grilované bedle, čo sme tu mali, sú výborné! Raz bol môj známy na huby. Podarilo sa mu ich nazbierať veľa a tak sa to rozhodol uvariť v podobne veľkom hrnci. Jedla bolo toľko, že nakŕmil nielen celú rodinu, ale aj domácu mačku – keď tu zrazu mačka začala vydávať podivné zvuky a zvíjať sa v kŕčoch. S celou rodinou bežali na výplach žalúdka. A vieš čo? Vrátili sa domov a zistili, že to nebola žiadna otrava, ale že majú doma malé mačiatka!”
Nechať niekoho iného, aby sa o mňa staral – vytvoril mi priestor pre to, aby som mohla svoju pozornosť venovať spoznávaniu ľudí, s ktorými najbližších 5 dní budem – a prijať svoje právo nestarať sa, bolo jedným z dôležitých poznaní, ktoré som sa naučila v prvý deň Never Never School.
2. Koncept starostlivosti ako daru sa orientuje na feministické uchopenie ekonomiky daru (gift economy) ako ju spracovali Gibson a Graham v ich publikácii Take back the economy (2013). Dary sú často neviditeľné, aj keď absolútne dôležité. Tak ako sú slnko, vzduch a príroda dary, vďaka ktorým môžeme žiť my: “We distinguish between the two [reciprocal and gift transactions] by saying that reciprocal transactions involve equivalences that are negotiated between those involved, whereas gift transactions are more open-ended—if there is a 'return', it can take a very different and even unexpected form than the original gift and can involve a quite different time frame than the immediate time frame in which we’ve come to expect transactions to occur. [...] Reciprocal transactions involve negotiated equivalences. [...] In gift transactions things are more open. For example, the gift may be the unexpected delight that comes when a young teenager takes the washing off the outdoor clothesline—perhaps because he wants to ask for a loan or simply because he saw that rain was on the way. The gift has an element of unpredictability. There is no guarantee that the gift will be returned, and there is no guarantee that it will be returned in the expected form” (105-106).
“Zdá sa, že tunajší sused udržuje trávnik a stará sa o to, aby bol vždy pokosený a upravený. Keď sa ale na toto miesto pozriete každý deň, zistíte, že trávnik udržuje len preto aby sa mu lepšie parkovalo a vystupovalo z jeho SUVčka.”
Program Juraja Havlíka a Ladislava Bíra bol o starostlivých revitalizáciách pamiatok a prírody a prebiehal už v druhý deň letnej školy, ktorý sme začínali pred kinom Úsmev. Bolo to jedno z tých posledných letných slnečných rán v druhej polovici pracovného týždňa. Mojim prvým krokom bolo zaistenie dostatočne silnej kávy a rozhodnutie pobudnúť ešte chvíľku vonku kvôli krásnemu počasiu. Aromatická vôňa kávy sa potom ešte dlho rozprestierala vzduchom. Z rána plného tepla sa pre mňa postupne stávalo ráno v oťažiach očakávania a smútku – na úvodný blok meškala veľká skupina účastníčok a účastníkov. Vtedy pre mňa bolo veľmi ťažké do tohto diania nijako nevstúpiť. Už pred začiatkom Never Never School sme sa ale v tíme rozhodli, že naše vedenie nemá ovplyvňovať program, ktorý je v réžii účastníkov a účastníčok. Táto letná škola mala čo najviac podporiť princípy učenia sa jednej od druhej či druhého. Byť otvorenými voči novým prístupom, či už im na prvý pohľad rozumieme alebo nie, a túto otvorenosť preniesť aj do prizvania ostatných zúčastnených do rozhodovania.
Večer, keď sme sa v tíme opäť venovali reflektovaniu udalostí dňa, prišlo aj na ranné meškanie. Tentoraz si k nám počas našej diskusie prisadli aj dvaja naši účastníci. Jeden z nich filozofoval nad skupinovou dynamikou a rešpektom, ktorý si preukazujeme pri dochvíľnosti. 'Čas je guma,' povedal mi neskôr. S novými krízami, ktoré neustále prichádzajú, bola táto udalosť vlastne ukážkou toho ako naložiť s rôznymi výzvami. Nie je potrebné lipnúť na štruktúrach, nie sú vytesané do kameňa. Oneskorenia budú možno vplyvom kríz častejšie a my sa s nimi vysporiadame tak, aby udalosti pre nás boli stále radostné a posúvali nás.
No poďme späť k dopoludňajším udalostiam. V úvodnej časti nám Juraj Havlík vysvetľoval jeho poňatie 'oživovania' pamiatok a potom nás rozdelil do troch skupín, aby sme pomocou metódy s výstrižkami kľúčových slov vyskladali takúto starostlivú opravu. Kľúčové slová obsahovali všetko možné: aktérov, ako sú verejnosť a samospráva, ale aj pocity – trpezlivosť, dôveru, či komunikáciu. Niektoré papieriky boli prázdne, čakajúc na naše vlastné doplnenie. Na začiatok Juraj každej skupine určil konkrétnu pozíciu, z ktorej vystupuje a vybral jeden z troch priestorov: Medený hámor, Amfiteáter v Banskej Bystrici alebo Gymnázium vo Zvolene. V tej mojej sme boli úradníkmi a úradníčkami, ktorí plánujú postup oživenia Amfiteátra s plnou podporou vedenia. Po tom, čo každá skupina predstavila svoj prístup, Juraj vysvetlil, ako tieto revitalizácie prebehli v skutočnosti. Všetky tri miesta boli v procese oživenia, ktorý sa už udial. Mohli sme sa takto spätne pozrieť na to, čo z našich stratégií bolo úspešné, a čo sa dalo robiť inak.
Jeho kolega, Ladislav Bíro, nám vzápätí tému revitalizácií priblížil zo strany prírody v meste aj voľnej krajine. Spoločne sme sa prechádzali bočnou uličkou centra Košíc a zapisovali si, čo sú podľa nás prvky Košíc, na ktorých vidíme (ne)starostlivosť o mesto: “Stávame sa mestom krčiem? Všade, kam som sa pozrel, vidím pivné terasy a občerstvenie. Udáva to pre mňa na prvý pohľad obraz o tomto meste, a aj jeho atmosféru. Akoby to bol len jeden veľký podnik.” Na prvý pohľad bolo vidno úpadok a nestarostlivosť – zoškrabané nápisy, dlažobné kocky pohodené uprostred chodníka, autá, ktoré zatarasili chodník tak, že by človek neprešiel s vozíkom, odpadky, betón namiesto trávy... V kontraste k nej si iná zase všímala horizont kopcov, ktoré Košice obklopujú: “Je tu mnoho otvorených dvorov, skrz ktoré vidno na krásne kopce. Z balkónov zase visia kvety. Upokojuje ma to. Je to pre mňa čosi, čo by si zaslúžilo osobitnú starostlivosť.” Svoju citlivosť na mestotvorné prvky sme prehlbovali v diskusii v lokálnej čajovni. Prečo v čajovni? Ladislav chcel aby sme si spolu vychutnali čaj a zmenili prostredie lebo povzbudzujúca diskusia sa nemá odohrávať len 'v triede', nemusí byť ohraničená formátom.
Gréta Čandová
Dá sa starostlivosť merať a vtesnať do rebríčka? Môže byť zakrytie spoločného pingpongového stola pred zimou jej prejavom alebo sa ráta len veľký aktivizmus?
Často sa vraví o zmenách a snahe zdola verzus o meste, ktoré by sa malo snažiť starať sa a stretnúť s občianskou iniciatívou. Ale čo vtedy, ak mestské inštitúcie, chcejúce starať sa dobre, narazia na nestarostlivého občana a súbor jeho zakorenených postojov, predsudkov, zranení a zraňovania?
Niektoré pojmy rozoberáme vo svojich kruhoch tak často, alebo sa môžu javiť verejnosti ako natoľko abstraktné, až napokon pre niekoho stratia silu. Alebo sa voči týmto pojmom stávame imúnnymi. Pocit, že kľúčom pri zapájaní širšieho publika bude pri diskusii o starostlivosti určite len čo najväčšia konkrétnosť, sa mi príjemne rozriedil a doplnil po tom, aké podnetné bolo sa s jej účastníčkami a otázkami z publika vrátiť aj na úplný začiatok a rozobrať podstatu.
Ako vraví Adriana Jesenková, filozofia je často vnímaná ako aktivita v slonovinovej veži, no ju vždy zaujímala tá praktická a pre život. Taká, ktorá ho robí lepším. A túto ukotvenosť a prepojenosť s praxou bolo pri zamýšľaní sa (aj) o filozofickom jadre starostlivosti cítiť od nej i od historičky umenia Ireny Lehkoživovej, druhej hostky debaty.
Či dobre alebo horšie, už od rána sa staráme.
Samotné mesto nie je NIEČO, vraví Adriana. Je súborom vzťahov, konkrétnych ľudí a ich neustále meniacich sa perspektív. Moje potreby sa menia, lebo aj ja sa mením. Preto vnímam ako starostlivé v každej fáze života niečo iné. Keď mala Adriana malé deti, všímala si, ako ťažko sa s nimi dostane do obchodu, do mestskej hromadnej dopravy, či je pieskovisko pre deti bezpečné – a niekedy musela vyzbierať sklenené črepy. Iné veci si zas všíma ako aktivistka. A napríklad aj to, ako niektoré druhy architektúry prizývajú k dialógu a umožňujú znižovať hierarchie medzi účastníkmi a podporovať rovnosť, a iné, naopak, vylučujú.
Starostlivosť je pre ňu všetko, čo robíme preto, aby sme mohli žiť najlepšie, ako sa dá. Spolu s tými, ktorí tvoria naše prostredie na konkrétnom mieste a v čase, kde sme. Neustále sa staráme, odkedy ráno vstaneme. O to, aby sme šli do školy. Tam zas ideme napríklad preto, aby sme sa niečo naučili, večer si zas pustíme film, aby sme sa postarali o seba a oddýchli si. Starostlivosť je základnou dennodennou aktivitou. No a robíme ju rôznym spôsobom. Dobre, zle, horšie sa staráme o seba, prostredie alebo o iných ľudí. Jestvuje aj tá neviditeľná – podceňovaná, marginalizovaná starostlivosť, ktorú zažijeme až v kríze, napríklad v čase pandémie. Uvedomíme si, aké je dôležité to, čo sa deje na školách, čo funguje a kto to zabezpečuje. Dezinfekciu, logistiku a iné.
Pre Irenu sa z pozície kurátorky galérie starostlivosť vzťahuje napríklad k miestu, kde galéria sídli. V tej štvrti sa ocitla akoby náhodou, mimo kontextu, a je pre nich dôležité komunikovať s okolím a vytvárať vzťahy. Aby neboli vnímaní ako cudzorodý prvok. Nedávno s tímom architektiek a sociologičiek pripravili výstavu a dotazníkové riešenie s 20-30 respondentmi. Sledovali, aké priestory potrebujú rodičia s malými deťmi, a čo ich obmedzuje pri pohybe v meste. Vznikla veľká mapa Prahy, kde mohli rodičia pripnúť špendlíky a vzájomne si odporučiť miesta od peknej zátoky až po miesta, kde si môžu zohriať Sunar. Zaujímalo ich, ako k tejto téme pristupujú inštitúcie z mestskej časti Prahy 8 a tak im cielene písali a prizvali ich k debate. Nikto neprišiel. V tomto prípade mesto, resp. mestská časť, nebola veľmi starostlivá. Organizovali aj workshop ohľadom Karlína, kde po povodniach v roku 2002 dochádza k výrazným demografickým sociálnym zmenám, a koná sa tam jeden z najväčších developerských projektov v Prahe. Pod vedením tútorov vznikla z kolektívnych výstupov knižka, ktorú posielali vybraným samosprávam ako inšpiratívny príklad dobrej praxe a udržateľnosti rozvoja. Spätná väzba mestských častí bola prinajmenšom vlažná.
Ako často vnímame aj potreby toho, čo okolo nás rastie, a tých, ktorí do našich perspektív a životov vstupujú, alebo naopak, z nich odchádzajú? Chorý člen rodiny, senior alebo udalosť, ktorá spôsobí, že to budem ja, kto zrazu potrebuje intenzívnu starostlivosť. Je preto nesmierne dôležité, aby zaznelo čo najviac uhlov pohľadu a hlasov. Aby sme hľadali spôsoby, ako dobre porozumieť rôznorodému mišungu týchto potrieb, a hľadali možnosti, ako starostlivú mestotvorbu vytvárať. Lebo priestor pre názory je sám o sebe na nič, pokiaľ ich nemá kto aktívne (vy)počuť a zahrnúť.
Aké procesy vyvíja mesto na to, aby zistilo potreby ľudí, ktorí v ňom bývajú? Túto otázku sa potrebujeme pýtať a/alebo na nej spolupracovať. Sme súčasťou mnohých relatívne blízkych subkultúr, no aj tak máme rôzne potreby. Tie máme možnosť komunikovať a vytvárať tak kritériá dobrej starostlivosti. Dá sa merať? Dobrá starostlivosť súvisí s kvalitou života a množstvo takých rebríčkov kvality poznáme. No čo je pre nás podstatnejšie? Južná Kórea môže mať napríklad v určitých typoch testov skvelé výsledky, no v Latinskej Amerike by sme možno našli v školách viac spokojných detí, premýšľa Adriana. Takže by sme si mali určiť indikátory dobrej starostlivosti. Na mnohých sa zhodneme hneď. Tie, ktoré umožňujú slobodný spravodlivý život, rešpektovanie ľudských práv, zabezpečenie základných životných potrieb. A možno tu narazíme. Čo myslíme tým zabezpečiť všetkým? A za akých podmienok? Takto by sme sa mohli dopracovať nielen k potrebnej debate, ale aj k akémusi rebríčku dobrej starostlivosti na danom mieste.
3. Pozn. editorky: Lýdia a Adriana tu v niektorých častiach parafrázujú diela autorky Joan Tronto, ktorá sa vo svojich prácach venuje etike starostlivosti.
Na spoločnom dvore
Je aj v maličkostiach. Starostlivosť. Akoby motúz následných vzájomných reakcií, o ktorých ale nemôžeme mať vopred nalinajkovanú predstavu – kto a akým spôsobom sa zapojí – aspoň pokiaľ ide o komunitné aktivity. Irena uskutočnila s kolegyňami revitalizáciu dvora v domčeku, kde sídli Galerie VI PER. Spríjemnili tam posedenie, nasadili kvetiny. O rok neskôr, v rámci výstavy Spolky, pribudol pingpongový stôl. Dodnes ho ľudia využívajú a vznikol nový rozmer priestoru pre ľudí zo susedného domu – chodia sa tam naobedovať, niektoré rastliny sa už plazia po fasáde, vrátnici si spravili záhradku a pestujú chilli, mätu, bazalku. Kedysi zanedbaný dvor a miesto pre vynesenie odpadkov, dnes podnecovač oddychu a nadväzovania vzťahov – tých medzi sebou i zlepšovania toho s miestom. Irena spomína, aký fajn pocit bol, keď niekto pred zimou zakryl ping pongový stôl plachtou, aby sa počas chladu a sneženia neopotreboval a nepoškodil. Takáto udržateľnosť vzťahu a prirodzenej starostlivosti sa nedá vopred naplánovať.
Príkladom starostlivosti v meste je aj architektúra, ktorá myslí na svojho používateľa a na budúcnosť. Na to, aby si uchovala kvalitatívny a prívetivý ráz aj do budúcna. Adriana ako príklad spomína aj Spolku, keď sa otáča smerom k moderujúcej Lýdii: “Inšpirujete, motivujete, snažíte sa vzdelávať, informovať a zapojiť ľudí, otvárať pre nich priestor, aby participovali na rozhodovaní o tom, ako budú ich potreby v meste uspokojované. Tretí rok robíte Never Never School, z ktorej ako jej garantka mimochodom čerpám aj ja množstvo inšpirácie a vedomostí. No a to, čo robíte, vôbec nie je ľahká úloha. Starostlivosť je ťažká, únavná, vyžaduje si zdroje nielen finančné, ale aj načerpanie energie, priestor a čas. To, že vás niekto podporí, poskytne vám uznanie, ale aj kritickú reflexiu. Je to prejav toho, že vám na niečom záleží. Je to aktivita, ktorá ide nad rámec toho, čo človek musí robiť, aby fungoval v štruktúrach každodenného života.”
Môžeme sa starať sebecky?
Starostlivosť sa často spája s pozitívnymi emóciami – starostlivý človek je empatický, altruistický, starostlivosť má myslieť na druhého – a tí, ktorí sa starajú aj o seba, tých máme tendenciu označiť za menej starostlivých (zároveň veľmi dobre vieme psychické nástrahy toho, čo sa stane, keď na seba zabúdame a s myslením na druhých to nevyvážime aj starostlivosťou o seba). No čo v prípade, keď sa za ňou skrýva menej očividný záujem? Napríklad, ak chcem, aby náš dvor ostal voľný, bez ubližujúceho developerského zásahu, ale chcem to kvôli tomu, aby som tam mohla parkovať?
Možno je auto jediný prostriedok, ako niekto môže odniesť svoje deti do školy. Podľa Adriany je dôležité položiť si otázku o potrebách – ktoré sú tie prirodzené a nevyhnutné? Potrebujeme také veľké autá? A koľko? Ako ich zosúladiť s tým, že chceme dýchateľný vzduch a zdravé prostredie, hmyz? Je nutné hľadať konsenzus a vypočuť rôzne názory, nechať sa inšpirovať tými, ktorí našli iné riešenia, v tomto prípade napríklad vo fungovaní bez auta.
Prvý priestor vzdelávania je rodina, potom škola. Učíme sa formám starostlivosti a vzorcom. Veľmi dobrou formou výchovy a vzdelávania o tom, ako byť súcitnejší, môže byť umenie. Príbehy a filmy, ktoré nám umožnia lepšie pochopiť, čo sa okolo nás deje. Ako riešiť málo zapojených ľudí do rozhodovania v mojej obci, ako im vytvoriť priestor. V tom má kultúra a kultúrne inštitúcie v meste podľa Adriany aj Ireny nezastupiteľnú úlohu. A mali by priniesť rôznorodú kultúru – nie unifikovanú, ktorá je tým pádom nestarostlivá.
Ako ju prebudiť v nestarostlivom meste
Prichádza zamyslenie a otázka z publika, ktorá ma veľmi zaujíma, a úprimne, často ma to trápi. Čo vtedy, keď sa mesto chce starať a starať sa dobre, no tej starostlivosti bráni nestarostlivý prístup občanov? Napríklad, pri sociálnej starostlivosti o vylúčené komunity, týrané ženy a deti, ľudí bez domova. Ak povieme, že sa do susedstva prisťahuje niekto, kto má takýto problém, je to pre nich nezriedka problém. Zároveň vieme, že starostlivé správanie v ľuďoch je. Videli sme to napríklad pri solidárnej vlne po tornáde na Morave. Starostlivosť ale následne odchádza. Čo by malo teda starostlivé mesto urobiť preto, aby malo starostlivých občanov, ktorí sa starajú o svoje mesto a najbližších? Nemôžeme mať presnú predstavu o tom, ako sa zapoja tí druhí. Musí to byť proces, ktorý sa formuje pri komunikácii. Bude tam množstvo pádov, križovatiek, vzostupov. Kľúčové je budovať dôveru. Najprv spolu musíme niečo skúsiť, zažiť, hľadať spôsoby, ako si dôverovať a starať sa spoločne. A robiť mapping – prácu v teréne a porozumenie kontextu. To všetko si vyžaduje obrovské veličiny: čas a energiu.
Každý a každá, ktorá sa niečomu v zlepšení svojho okolia alebo staraní sa oň venuje, sa stretla s demotiváciou a dilemou, ako zapojiť a nadchnúť viac ľudí, aj ako primäť kompetentných zaujímať sa. Tak, ako máme každý trochu iné potreby, sme odlišne nastavení aj na spektre empatie, aj tej o okolie. Zároveň nám do toho vstupuje mnoho osobných bariér. Niekto mal zlú skúsenosť s človekom z vylúčenej komunity, iná bola pri vyvinutej snahe starostlivosti odmietnutá. Alebo máme skrátka nemenný predsudok a rasistické či iné postoje voči odlišným skupinám obyvateľstva než je tá, do ktorej sa sami radíme.
Nemusia sa všetci chytiť za ruky (aj keď, priznám sa, pri práci v komunite o tejto všeobjímajúcej predstave niekedy naivne snívam). Zažila som niekoľkokrát, že dialóg, ten trpezlivý a pomalý postupný dialóg, je častokrát cestou na eliminovanie bariér a nedôvery, no určite nie je všeliekom. Pre niekoho je smerodajný (a názor-meniaci) priamy zážitok, napríklad s rodinou v bytovej núdzi. Alebo dobrá nálada pri spoločnom okopávaní komunitnej záhradky. Ale ako Lýdia pripája zaujímavý uhol – nechce, aby sa do niečoho zapojili všetci. Pretože má svoje filozofické postoje, ktoré nebudú v symbióze so všetkými. Napríklad tie z pozície vášnivej cyklistky. A niektoré hodnoty druhých budú zas v priamom rozpore s tými jej.
Vťahovať (aj) príbehmi
Písanie príbehov nie je forma vhodná pre všetky prípady a ani univerzálnou odpoveďou. Niektoré organizácie pri nej skĺzavajú až do emočného kalkulu, na úkor ktorého si publikum môže odvyknúť aj od dôležitého vybalancovania faktami a výskumami. No na príklade projektu DOM.ov, Nadácie DEDO, Čiernych dier, Včelí kraj sa v diskusii spomína dobrý príklad písania starostlivých príbehov a úspešného zapojenia širokej verejnosti prostredníctvom nich. Čiernym dieram, ktoré majú širokú základňu ľudí na Gemeri, sa podarilo oživiť pamiatky a zamestnať aj dlhodobo nezamestnaných ľudí – aj tým, že budovy rekonštruujú.
Na udalostiach Never Never School skúšali zaujímavým spôsobom rozpovedať nanovo príbeh histórie, nuáns a ľudského prežívania, s ktorým sa ľudia stotožnia, alebo uvidia v nákupnom vozíku niečo, čo predtým nevideli. To môže byť užitočným a citlivým nástrojom začlenenia. Adriana dopĺňa, že k tomu, aby sa zapájala čoraz širšia verejnosť a rôznorodejšie bubliny, je dôležité vyslať signál a podporiť ľudí, ktorí sa starajú. Zviditeľňovať dobré príklady, ale aj materiálne oceniť, meniť legislatívne rámce, sieťovať združenia. Sú mnohé veci, ktoré vieme robiť tam, kde sme, kde najlepšie poznáme prostredie a väzby ľudí a prepájať rôzne disciplíny. A myslím si, že od toho, áno, od toho by bolo fajn začať.
“Keďže sme vzájomne prepojení, sme zraniteľní. Druhí sa nás svojimi činmi a starostlivosťou dotýkajú a zároveň, aj my sa dokážeme rôznym spôsobom dotýkať alebo zraniť iných.” A.J.
Východiskovým bodom poobedňajšieho workshopu Lívie Vaľkovej bolo Dominikánske námestie – miesto, ktoré stopercentne pozná každý Košičan či Košičanka už od útleho veku. Je totiž plné najrôznejších premien. Počas dopoludnia je trhom, kde naše babičky predávali doma vypestované kvety alebo tekvice, počas dňa sa ním len tak prejdeme a nájdeme tu ľudí zametať alebo posedávať, večer sa zas schádzajú ľudia zo stredných škôl aby na pár okamihov otrávili útroby alkoholom. Miešajú sa tu ľudia z trhu, kostola, zo škôl či z advokátskych kancelárií.
Dnes sme posedávali na stoloch, ktoré sú bežne určené pre trhovníčky a trhovníkov. Teraz popoludní, po ich odchode, sú stoly sklopené a tak tvoria pohodlné sedenie. Stoly sú zároveň dosť ďaleko od seba a to vytvára priestor aj pre deky a ležanie na zemi. Tu sme začali diskutovať o miestach, ktoré by mestá mohli ponúkať pre oddych. O miestach, ktoré by boli prístupné pre všetkých bez ohľadu na ekonomický štandard daného človeka. Unavená z predošlých dvoch workshopov som sa vedela vcítiť do akútnej potreby hľadania miesta kde je možné bezpečne vypnúť. No nebolo to pre mňa len o tom. Ako vraví Lívia, “téma aktivity oddychu a nadnesene aj úložného priestoru pre telo a jeho hygienu vychádza zo skúsenosti mesta Košíc ako necieľovej, prestupnej stanice.” Košice sa nachádzajú na železničnej križovatke, pre mnohých a mnohé sú symbolom 'čakárne' vo všetkých ročných obdobiach. “Keď sa ocitneš v meste veľmi skoro ráno alebo neskoro v noci sú to kľúčové momenty, kedy si potrebuješ nájsť bezpečné útočisko. Keď dochádzaš za prácou z ďaleka nemáš si ani kde umyť zuby, aby si potom mohla dôstojne celý deň pracovať. Alebo čakáš na prípoj v neznámom meste, pretože tvoj vlak mal meškanie.”
Počas Líviinho workshopu sme sa presúvali z námestia do parku za Dolnou bránou, z neho do Petrovho parku k jazeru a do budovy železničnej stanice. Na každom z týchto miest som mala priestor na vnímanie toho, čo sa okolo mňa nachádza. Sedela som na najrôznejších dostupných materiáloch, ležala na tráve. Svoje dojmy a okolité vzruchy som mohla zachytiť na mobil ako nekonečné video. Tento workshop mi pripomínal situáciu spred dvoch rokov a vyvolal príjemné spomienky na letnú školu 2019 pri rieke Hornád. Aj tam sme svojim telom a trávením času v priestore objavovali skryté významy a iné perspektívy a seba.
Každé z miest malo iný charakter, atmosféru a ponúkalo odlišné zázemie a mieru môjho súkromia. To všetko boli miesta, kde mnohí a mnohé trávia čas, keď potrebujú niekde prečkať dobu napriek tomu, že je náročné zdržať sa tam, pretože tam nie je toaleta alebo dostatočné bezpečie. V diskusii sme spolu hľadali, kde je možné niečo také robiť v mestách, ktoré poznáme: sú to často knižnice, galérie, útulne, nákupné centrá. Tie sú však vo večerných hodinách neprístupné. V Košiciach tieto možnosti vo veľkej miere absentujú a počas COVIDu je aj to, čo bývalo verejne neprístupné (toalety v parku), zatvorené. Či už som človekom bez izolovaného domova alebo vyštudovaná sociologička, ktorá nemá dostatočné finančné zaistenie na to sedieť každý deň v reštaurácii, ostáva otázne, kde prečkať čas a cítiť sa bezpečne, kde pestovať lásku a intimitu?
Lívia Vaľková
Lívia sa počas tohtoročnej Never Never School ocitla v dvojroli. Okrem toho, že sama viedla workshop venujúci sa oddychu vo verejnom priestore (pozri si text III. Právo na oddych), bola pozorovateľkou všetkých našich diskusií a interakcií. V nasledujúcej vizuálnej eseji tak striedavo zachytáva atmosféru vlastného workshopu a fragmenty iných zážitkov z ďalších udalostí. Príbeh, ktorý rozpráva, je osobným pohľadom na letnú školu v celej jej šírke. Pustite si ho.
RUVK je zoskupenie ľudí, ktorí sú aktívni okolo Veľkého Krtíša ale aj v Brne. Ich názov je skratkou pre Realistickú Utópiu Veľký Krtíš. Počas Never Never School viedli Barbora Hrončeková, Martina Růžičková a Roman Novotný z tohto zoskupenia hneď dve udalosti. Raz s ľuďmi z košickej samosprávy, raz v kruhu všetkých účastníčok a účastníkov. Počas oboch udalostí bolo hlavným cieľom otestovať spoločenskú hru Starostlivosť z budúcnosti určenú pre verejnú správu. Za pomoci kariet pomáha vymýšľať riešenia vymyslených budúcich situácií v našich mestách. Kým jej presné pravidlá a pozadie popisujú RUVK (pozri si nasledujúci text), ja prinášam moje poznámky z oboch udalostí, ktoré sa časom spojili v jeden hutný príbeh. Čo dodať, hra môže byť dobrý spôsob ako naštartovať predstavivosť tam, kde nás limituje realita. Prináša uvoľnenie, zábavu, a búra múry, ktoré v bežnom dni a práci blokujú cestu fantázie.
“Nastal nedostatok energie, ktorý ľuďom komplikoval bývanie. Zo situácie nedostatku nás mohlo dostať technologické riešenie náhradného zdroja energie. Mesto sa rozhodlo konať v pravý čas. Ich vedeckým pracovníčkam trvalo štyri roky dostať na trh špeciálne navrhnuté prístroje, ktoré recyklovali energiu z odpadu domácností. Systém vyhodnocoval vyhodený odpad v rámci bytu podľa výhodnosti jeho spálenia tak, aby sa pre byt vytvorilo čo najviac energie naspäť. Mesto tento energetický systém okamžite zaviedlo vo všetkých miestach a bytoch, ktoré patrili pod jeho správu. Po úspešnom vzore mesta sa touto modernou cestou rozhodli ísť aj niektorí developeri. Tento systém bol efektívny, no finančne náročný. Znevýhodňoval súkromných vlastníkov bytov, ktorí si ho samostatne nemohli dovoliť. V spoločnosti preto toto riešenie vyvolalo náladu znechutenia z nerovnosti a elitárstva.”
Na karte vývoj: Transformácia, ktorá nastane o štyri roky
Na karte kontext: Recyklovanie
Na karte užívateľ: Nájomníci
Na karte nálada: Znechutenie
Boli sme v Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach, vo veľkej miestnosti ich KC-čka (slangový výraz pre kultúrno-vzdelávacie centrum). Miestnosť má veľké okná do prázdneho prízemného átria, ktoré bolo kedysi väzenským nádvorím. Za átriom na nás číhalo zlomené počasie. Pršalo až tak, že by aj Angličania zvyknutí na takéto počasie skôr povedali 'it was raining cats and dogs' – pršalo, pršalo, len sa lialo. Pri vstupe do miestnosti ma vítali dáždniky zaparkované pri dverách. Aj napriek rúšku na tvári som cítila vlhkosť a zatuchnutosť spôsobenú počasím. Akoby sa týmto dňom malo skončiť leto a započať jeseň. Pomyselne to v mojej hlave rozdelilo viac teoretické, prednáškové udalosti, od tých praktickejších, ktoré mali nasledovať až po tomto dni.
Zaujala som miesto pri jednej z troch skupiniek. Každá skupina sedela okolo väčšieho stola. Nasledovala očakávaná teoretická prednáška, ktorú po pauze nahradila hra. Nevedela som sa dočkať prechodu z teoretického hĺbania, do praktizovania. Vstupom do hry bolo uvedenie pozície. Zatiaľ čo sme s ľuďmi 'z mesta' – z košickej samosprávy – pri hraní hry vychádzali z ich pracovnej pozície, s účastníkmi a účastníčkami letnej školy sme hru hrali 'podľa role'. Snažili sme sa predstaviť si seba v pozícii úradníčky a úradníka.
Karty boli rozdané ako pri bežnej kartovej hre. Mali rôzne farby a heslá. Jedna farba označovala situáciu, respektíve vývoj, ktorý v budúcnosti mesta nastal. Druhá označovala riešenie akým situácia vznikla, respektíve kontext, o ktorého popis hlavne šlo. Tretia určovala, kto mal z riešenia radosť a štvrtá určovala náladu, akú toto riešenie vyvolalo v širokej verejnosti. Takto sme premýšľali nad úlohou vytvoriť príbeh na základe hesla, ktoré bolo na mnou vyloženej karte v spojení s ostatnými kartami na stole. Koho príbeh bol najviac podporený ostatnými, najviac sa páčil, ten či tá mali za kolo najviac bodov. Ako je často zvykom pri stolových hrách, vysvetliť pravidlá zabralo najviac času (a frustrácie, preto do toho nejdem zabiehať).
“Už nie hipstri ale FKK kultúra bývalého východného Berlína sa za dva roky stala novým trendy spôsobom života v meste (FKK je príznačné označenie pre nudistky a nudistov a ich životný štýl v zmysle 'slobodného tela'). Mamičky tridsiatničky v tomto duchu dokonca vychovávali mladšiu generáciu. Teraz je cool chodiť po ulici v nahote, alebo vonku len tak jesť, spať, tráviť čas. Keďže móda je móda, nepatrilo sa priznať, že niečo nie je v poriadku. Starší ľudia, vychovaní na iných princípoch, sa v tejto novej situácii cítili trápne, ale nikto nič neprezradil. Z tejto situácie najviac ťažili ľudia bez domova. Miestni politici sa im ospravedlnili za predošlú neúctu. Zrazu bol ich každodenný spôsob života akceptovaný a v spoločnosti boli konečne plne akceptovaní.”
Na karte vývoj: rozvoj, ktorý nastane do dvoch rokov
Na karte kontext: výchova
Na karte užívateľ: ľudia bez domova
Na karte nálada: trápnosť
Výsledok hry bol pre mňa o možnosti pozrieť sa späť v čase: prv vidieť výslednú situáciu a až potom vymýšľať to, akým riešením vznikla. Situácia, ktorá sa bez takejto hry vo verejnej správe vyskytne zriedka. A malo to ešte jednu vrstvu – vrstvu práce s predstavou toho, akú náladu/atmosféru moje riešenie vyvolalo (trápnosť, úžas, únava, …). Vytvárala som priestor pre zamyslenie sa nad nezamýšľanými citovými dopadmi mnou vymyslených riešení. Na povrch zrazu vyplávalo mnoho vedľajších problémov, ktoré s úlohou ani nesúviseli. Ako povedal jeden mestský zastupiteľ: “Prečo mám náladu nechute pri predstave práce riešenej pre inštalatérky a inštalatérov? Keď som bol malý vraveli mi, že je 'učňák' len pre tých neúspešných, tých čo sa zle učia. Toto riešenie, akým ma motivovali aby som sa viac učil, u mňa spôsobilo nechuť k voľbe povolania inštalatéra aj v budúcnosti. Pritom napríklad takých klampiarov je potreba čoraz viac.” Hravosť nám umožnila tvoriť politiky. To bolo pre nás dôležité – hravosť je metódou, ktorou vieme niekedy získať viac ako len sedením a diskutovaním. Rolovými hrami sa dá vcítiť a zmeniť nálady vzniknuté istými riešeniami, napríklad na uznanie tohto zamestnania.
Iný účastník zase počas diskusie upozornil na to, ako rôzne komunikujeme. To bola jedna z tém aj vnútornej večernej reflexie tímu. Každá a každý sme v komunikácii inak zruční. Pre jednu organizátorku ako moderátorku je ťažké nebyť dominantná, vedieť pracovať na rôznych úrovniach: v tíme, sama, či v 'roli' napríklad facilitátorky. Pre inú je zase dôležité mať v tíme aspoň jednu osobu z cieľovej skupiny, s ktorou komunikujeme. V prípade hry Starostlivosť z budúcnosti od RUVK to bola napríklad osoba, ktorá má perspektívu úradníčky či úradníka. Poskytoval priamu spätnú väzbu, dobre reflektoval použitý jazyk a jeho zrozumiteľnosť pre rôzne skupiny. Používanie cudzích slov na vysvetlenie hry alebo prístupov je nestarostlivé. A nestarostlivé je aj nepýtať sa a byť zatvorená voči priznaniu toho, že niečomu nerozumiem. No ako na to, keď v tíme máme rôzne odbornosti a nie sme schopné hovoriť rovnakým jazykom? To je ďalšou z otázok na ceste príbehu Never Never School, počas ktorej neustále skúšam možné spôsoby ako uviesť cieľ, to, z akého pohľadu ju rozprávam (politického, kultúrneho, ekonomického) a spôsoby ako som schopná pýtať si overenie mojej zrozumiteľnosti. Na ceste k viac starostlivým budúcnostiam miest.
Realistická Utópia Veľký Krtíš
Autorkou všetkých ilustrácií tohto textu je Zdena Giacintová.
Prológ
Hovoriť konštruktívne o témach akými sú klimatická spravodlivosť, pandémia či sociálne vylúčenie je s ľuďmi mimo vašej sociálnej bubliny takmer nemožné. Tak vám to dnes môže pripadať pri pohľade do komentárových vlákien na sociálnych sieťach. Onú nemožnosť, no aj potenciál tvorivej spolupráce ukázala skúsenosť z našej výskumnej praxe, ktorá má korene vo Veľkom Krtíši. Našimi témami v tomto vyľudňujúcom sa okresnom meste na juhu stredného Slovenska, ktoré je nútené potýkať sa s dôsledkami post-ťažobnej transformácie, sú dôstojné bývanie a kapacita sociálnych služieb. Komunikácia so zástupcami mesta, napriek našej úprimnej snahe pomôcť riešiť akútne problémy, skončila na stole verejnej ochrankyne práv a nakoniec na súde. Budovanie prepojení s miestnym poskytovateľom sociálnych služieb či úradom práce naopak viedlo k získaniu finančnej podpory pre spustenie pilotného projektu Housing First v meste. Viedlo aj k posilneniu kapacity terénnej sociálnej práce a taktiež k prípravám konferencie o dostupnom bývaní pre zástupcov a zástupkyne samospráv v okrese.
Súčasťou nášho výskumu je experimentovanie s formami, pomocou ktorých možno hľadať spoločnú reč, prekonávať ideologické zákopy, nachádzať kreatívne riešenia na podklade reálnych dát, či presviedčať tvorcov a tvorkyne politík k použitiu už overených riešení. Pandémia, v ktorej sme sa ako spoločnosť ocitli, naplno obnažila fenomén alternatívnej vedy či skepsy voči vedeckému poznaniu. Ich dôsledkom niekedy nestačia ani tvrdé dáta ani vedecký konsenzus pre nájdenie spoločného základu.
Toto informačné zmätenie, nazývané tiež epistemická kríza, nás viedlo k hľadaniu platformy, ktorá by pre potreby argumentácie vymedzovala pole možného a očakávateľného. Takouto platformou je napríklad súdny dvor, ktorý disponuje určitými procedúrami a odkazuje sa vždy na zákonné normy. Súdny proces však môže byť veľmi traumatizujúci, obzvlášť v prípade domáhania sa ľudských práv. Môžeme sa aj my sami nejako stať tvorcami a tvorkyňami procedúr a pravidiel s cieľom zaistiť starostlivé prostredie?
Odpoveďou na vyššie položenú otázku by mohla byť formulácia ďalšej rétorickej subdomény – procedurálnej rétoriky, ktorá pochádza od mediálneho teoretika Iana Bogosta. O procedurálnej rétorike Bogost hovorí najmä v kontexte počítačových hier. Tie môžu podľa neho argumentovať a presviedčať vďaka procedúram zapísaným v ich kóde. V samotnej hre sa akt presviedčania deje prostredníctvom herných mechaník – pravidiel a herných zákonitostí, povahy priestoru, interakčných prvkov, objektov alebo možných akcií. Vývoj počítačovej hry je však zdĺhavým procesom. Organizácia a facilitácia workshopu pre politických zastupiteľov, zastupiteľky či širokú verejnosť je s využitím počítačových hier tiež náročnejšia než s analógovou podobou hier. Čaro stolnej hry spočíva v tom, že jej pravidlá si osoby, ktoré ju hrajú, musia internalizovať prostredníctvom vlastnej pamäte a tiež, že dodržiavanie pravidiel je vynucované ostatnými, ktorí s vami hru hrajú.
V procese redizajnu hry Thing From The Future sme prostredníctvom zvolených herných mechaník do hry vložili nami sledované zámery. Získali sme tak určitú kontrolu nad situáciami, ktoré by pri hraní mohli potenciálne nastať.
S týmito potenciálmi ale nenakladáme ľubovoľne. Pokúšame sa presunúť do popredia potreby, práva a dôstojnosť často prehliadaných sociálnych skupín, a tiež udržateľnosť podmienok pre neľudské entity, o ktorých sa v legislatíve typicky hovorí ako o tzv. verejnom záujme. Hrou chceme podnietiť empatiu, solidaritu a kreativitu. Našim cieľom je oslobodiť hráča a hráčku od myslenia založeného na logike ekonomiky či rozhodovania podľa prieskumov verejného mienenia. Naproti tomu zdôrazňujeme, že potreby konkrétnych skupín sú rozdielne. Hru nechápeme ako všeobjímajúce riešenie, ale ako ďalší z komunikačných nástrojov.
4. Pozn. editorky: Housing first, vo voľnom preklade 'Bývanie na prvom mieste', je metóda, ktorá s vysokou úspešnosťou pomáha ľuďom a rodinám bez domova. Na Slovensku s ňou v práci pri ukončovaní bezdomovectva pracuje napríklad Mesto Bratislava, úspešne ju už adaptovali v Brne, či vo Fínsku. Prečítajte si o nej viac na webstránke Mesta Bratislava https://bratislava.sk/sk/dostupne-byvanie alebo na Platforme pro sociální bydlení https://socialnibydleni.org/slovnik-pojmu/housing-first-bydleni-predevsim.
'Starostlivosť z Budúcnosti' – Manuál
Hra je postavená na hernom dizajne od Situation Lab (Stuarta Candyho a Jeffa Watsona) s pôvodným názvom 'Thing From The Future' z roku 2014.
Predstavenie
Možno máte v poslednej dobe pocit, že prichádza jedna kríza a katastrofa za druhou, že spoločnosť nedrží pri sebe, že sa zrejme blíži apokalypsa a všetci tu umrieme. A potom tu máme politikov a političky, ktoré majú v rukách reálnu moc s tým aspoň niečo urobiť. Lenže tí pôsobia v lepšom prípade bezradne alebo nekompetentne a v tom horšom vyzerajú, že si niektoré problémy nechcú ani pripustiť, nieto ich riešiť.
Myslíte, že by ste v ich úlohe obstáli lepšie? Vyskúšajte si túto hru, pozvite kamarátky, kolegov, rodinu aj najzarytejších ideologických oponentov a oponentky a porovnajte svoje schopnosti vytvárať pomáhajúce riešenia. Alebo hranie jednoducho berte ako terapeutické uvoľnenie frustrácie z rútiaceho sa sveta.
Čo je zmyslom hry?
Princíp hry je jednoduchý – dostávate do rúk politickú moc vytvárať láskavé riešenia. Ste zbavení kliatby akejkoľvek záchrany ekonomiky. V každom kole sa na stole objaví kombinácia štyroch rôzne farebných kariet s pojmami. Tieto pojmy sa stanú vašim kľúčom k riešeniu. Úlohou je vykresliť na ich základe situáciu v blízkej či vzdialenej budúcnosti (na stále ešte obývateľnej Zemi), a prísť s láskavým riešením, ktoré naozaj niečomu alebo niekomu konkrétnemu pomôže. Skúste presvedčiť seba aj ostatných, že ste ešte nevyhoreli, a že v sebe ešte dokážete nájsť zmysluplnú kreativitu a empatiu.
Karty
A aké informácie vlastne nájdete na kartách? Už spomínané štyri farebne odlíšené typy kariet sú v hre označené ako Vývoj, Kontext, Užívateľ/ka a Nálada.
Vývoj
Karty Vývoja sú zelené a informácie na nich sú dvojaké.
Prvá informácia je časový horizont, ktorý určuje v ako vzdialenej budúcnosti sa ocitáte so svojím poslaním starať sa a pomáhať.
Druhá informácia určuje kvalitu vývoja od súčasnosti až po stanovený bod v budúcnosti, v ktorej sa staráte a pomáhate, a to tromi typmi kriviek:
Rozvoj – predstavte si, že doteraz bol vývoj progresívny, pozitívny a nejakým spôsobom rastový, veď je to iba hra.
Kolaps – počas vývoja došlo k zhoršeniu situácie, k zrúteniu štruktúry, systému či inštitúcie. Inšpirácie je v našom okolí mnoho, skúste si predstaviť tiež kolaps, ku ktorému v súčasnosti ešte nedošlo.
Transformácia – počas vývoja došlo k systémovej premene, snáď aj k revolúcii. Spoločenské, technologické, filozofické či iné základy sa premenili.
Kontext
Modré karty Kontextu označujú oblasť, tému, metódu alebo nástroj. Dokresľujú vývoj situácie a predurčujú cestu, ktorou sa bude celá vaša snaha o konanie dobra uberať.
Užívateľ/ka
Červená karta Užívateľ/ka je stredobodom vášho riešenia. Obhajujete jej záujmy a jej blaho je vašou najvyššou hodnotou. Pod kartou sa skrývajú sociálne skupiny a neľudské entity, ktoré sú zraniteľné alebo v politickej agende bežne zanedbávané či úplne ignorované.
Nálada
Fialová karta Nálada vás nabáda k predpovedaniu emócií a pocitov, ktoré vaše riešenie vyvolá v spoločnosti alebo u záujmových či iných sociálnych skupín. Nezávislosť na volebných procedúrach vám v záujme vyšších hodnôt umožňuje nebáť sa ísť aj proti srsti verejnej mienky.
Príprava hry
Hru je možné hrať samostatne, vo dvojici, no optimálne v počte 3 – 6 osôb. Môžete ju hrať súťaživo alebo len na podporu predstavivosti. Pri väčšom množstve hráčov a hráčiek ako je 6 je vhodné vytvoriť viac paralelne hrajúcich skupín.
Na začiatku hry každý hráč a hráčka obdrží 1) pomocnú kartičku, 2) papier na zapisovanie riešení alebo predtlačený zapisovací hárok a 3) dve karty od každého farebne rozdielneho typu kariet, teda celkom osem kariet. Zvyšné karty nemiešajte, ale umiestnite ich ako štyri samostatné kôpky do stredu stola. Pokiaľ chcete medzi sebou súťažiť, vytvorte si alternatívnu menu (žetóny, mince, potravinové lístky, emisné povolenky atď.) a každej osobe rozdajte také množstvo meny, koľko plánujete odohrať kôl.
Priebeh kola
Začína hráč alebo hráčka po ľavej ruke osoby, ktorá rozdáva karty, a to tak, že vyloží kartu ľubovoľného typu zo svojej ruky na zodpovedajúce miesto v kombinácii (kombináciu odporúčame na stôl skladať vždy s rovnakým usporiadaním kariet, a to zľava: Vývoj – Kontext – Užívateľ/ka – Nálada). Potom si potiahne ďalšiu kartu rovnakého typu ako je práve tá, ktorú vyložila na stôl, zo zodpovedajúceho balíčka. Potom vyložia svoju kartu a doberú novú postupne ďalší hráči a hráčky v smere hodinových ručičiek. Kartu môžu vyložiť iba na také miesto, ktoré v kombinácii ešte nie je obsadené. Výnimkou je hra pre viac ako štyri osoby. Piaty hráč alebo hráčka môže nahradiť ľubovoľnú kartu z už úplnej kombinácie na stole zodpovedajúcou kartou zo svojej ruky. Rovnako postupuje aj šiesty hráč či hráčka. Pokiaľ hrajú menej ako tri osoby, pokračuje sa ďalším kolom umiestňovania kariet, kým nie je kombinácia úplná. V ďalšom kole sa úloha začínajúcej osoby posúva v smere hodinových ručičiek.
Vo chvíli, keď každý a každá vykonala svoj ťah a kombinácia je úplná, prichádza na rad formulácia vzniknutej situácie a návrh jej riešenia. Kľúčové pojmy majú hráči a hráčky pred sebou na kartách vyložených na stole. Osoba, ktorá karty rozdáva, začne odpočet času (5 minút, v zoznamovacích kolách o trochu viac), počas ktorého každý hráč a hráčka zapíše vzniknutú situáciu a návrh riešenia do svojho zapisovacieho archu, a to podľa nasledujúceho kľúča:
Popíš situáciu, ktorá vznikla pod vplyvom [ Vývoj ] v oblasti, ktorú môže určovať [ Kontext ] a ktorá sa priamo dotýka [ Užívateľ/ka ]. Potom navrhni riešenie, ktoré bude vychádzať z tejto situácie, bude realizované v rámci [ Kontext ], benefituje z neho [ Užívateľ/ka ] a u verejnosti vyvolá [ Nálada ].
Po uplynutí času si hráči a hráčky navzájom prečítajú svoj popis situácie a riešenia, ktorý si zapísali na svoj arch. V prípade, že chcete medzi sebou súťažiť, môžete pristúpiť k hlasovaniu, kedy každý kto hrá umiestni jeden diel vašej alternatívnej meny na zapisovací hárok toho hráča či hráčky, ktorej riešenie sa mu zdá najoriginálnejšie, najrealistickejšie, najlepšie zodpovedajúce zadaniu či najekologickejšie, najoptimistickejšie, najlacnejšie, najrýchlejšie, ... Experimentujte s parametrami na vyhodnocovanie riešení, pokojne si stanovte pre každé kolo iný kľúč.
Koniec hry
Hra končí po dohodnutom počte odohraných kôl. Vyhráva každý alebo každá, kto posilnil svoju vieru v ľudskosť. Pri súťaživom hraní vyhráva tiež hráč či hráčka s najväčším ziskom alternatívnej meny.
Alternatívne herné varianty
1 %
Pripadá vám herný systém, v ktorom formulujete zároveň východiskovú situáciu aj riešenie, ktoré na ňu reaguje, kostrbatý? Vyskúšajte tento herný variant, ktorý váš zážitok z hry viac priblíži realite. Rozdávajúci hráč či hráčka sa nateraz zaraďuje medzi 1 % najbohatších ľudí a patrí jej právo formulovať východiskovú situáciu. Do tvorby riešenia sa už ale nezapája. Táto pozícia v každom kole rotuje spolu s rozdávajúcim hráčom či hráčkou.
Environmentálny žiaľ
Zožiera vás nevyhnutnosť klimatického kolapsu a na spoločenské problémy sa už nedokážete pozerať inak než optikou klimatickej spravodlivosti? Ponechajte, prilepte či inak natrvalo upevnite kartu 'Životné prostredie' pre každé kolo na pozícii, ktorá je určená pre kartu Kontext. Ďalej hrajte bez zmien. Pozíciu Kontext ale v kombinácii berte pri vykladaní kariet ako neobsadenú, inými slovami: v každom kole hrajte s dvoma kartami Kontext, z ktorých jedna bude vždy 'Klimatická kríza'.
Buďte kreatívni či kreatívne a obdobne ponechajte aj ďalšie pojmy alebo typy kariet podľa vašich potrieb.
'Backcasting' vs. 'Forecasting'
Nechce sa vám preskakovať z jednej témy na ďalšiu, ale chcete sa naopak zamerať na vývoj riešeného problému v čase, aj keď so značným prvkom náhody, ktoré so sebou hra obnáša? Ponechajte po celú dobu hry kartu Užívateľ/ka na svojej pozícii v kombinácii. Kartu Vývoj rozdeľte do trojíc podľa časových horizontov. V móde 'Backasting' zaháji hru rozdávajúci hráč či hráčka voľbou jednej z troch kriviek vývoja z predchystaných kariet Vývoj s horizontom 50 rokov. Po odohraní úvodného kola spoločne zvoľte riešenie, ktoré bude tvoriť vašu zdieľanú požadovanú budúcnosť. V ďalších kolách postupujte smerom k súčasnosti. Rozdávajúci hráč či hráčka bude voliť z trojice s horizontom 30 rokov, potom 15 rokov, …, až po 1 mesiac od súčasnosti. Po každom ďalšom odohranom kole spolu vyberte riešenie, ktoré sa stane súčasťou vašej zdieľanej pomyselnej časovej osi. Karty Kontext a Nálada každé kolo obmieňajte tak, ako pri bežnej hre. Pre mód 'Forecasting' postupujte presne naopak. Začnite pri horizonte 1 mesiac, potom pol roka, …, až po 50 rokov.
Chcete si našu hru zahrať? Predobjednajte si pripravovanú publikáciu, ktorá bude reflektovať našu výskumnú prax vo Veľkom Krtíši, na ruvk2028@gmail.com. Vyjde na prelome mája a júna a jej súčasťou bude 1 kópia hry. Oceníme vašu spätnú väzbu na hru a nápady na jej vylepšenie.
Postávam spoločne s menšou skupinou ľudí Never Never School v podchode smerujúcom na Kisdyho ulicu. Popri čakaní na ďalší program, tentoraz od filozofa Milana Kroulíka, sme sa rozhodli zájsť sa pozrieť na 'miesto začiatku'. Hneď za rohom je totiž vnútroblok, kde sa stretávajú komunity Poď na Dvor a Klub seniorov. Lavička, ktorá po nás ostala ako výsledok vtedajšej intervencie, hrdo stojí pred Klubom. Testujem ju tým, že na nej striedavo sedím či stojím, a radujem sa s ostatnými. Takmer som zabudla na čas!
Kým som sa s ostatnými vrátila k podchodu, už tam boli všetci účastníci a účastníčky. Maľby nakreslené na jednej zo stien podchodu strhávajú moje oči. Dnes sme všetci vybavení pršiplášťami. Ranný dážď totiž ustáva len veľmi tvrdohlavo. Skupina sa, zdá sa, rozhodla ostať v podchode kým doprší. Je nás takmer 15. Neustále tadiaľto prechádzajú autá, čo spôsobuje, že polovica z nás nevie stáť staticky na jednom mieste. Uhýbame ako magnety rovnakých pólov. Časť ľudí, ktorá je pri stene, uhýbať nemusí a spokojne odpočíva opretá o stenu.
Ani neviem ako výklad začal alebo skončil. Štós papierov veľkosti A4, ktoré Milan držal v rukách, obsahoval množstvo poznámok na tému naladenia sa na prostredia. Toho, čo je v ňom pevne dané. Toho, čo povzbudzuje nové. V jeho prúde slov sa striedavo strácali, striedavo nachádzali. Tu v podchode sme dokonca aj živo diskutovali. Hľadala som vo výklade poriadok, usmernenie, porozumenie. Precitla som až keď sme sa presunuli skrz podchod do vnútrobloku. Z hlbín tašky som vytiahla kávu a poháriky a rozdávala ju všetkým okolo mňa. Zdalo sa mi, že sú tiež ešte zahĺbení a akosi neprítomní. Na ihrisku, v teple Tabačky, a neskôr pri Mlynskom náhode sme hľadali pevnosti, ktoré povzbudzujú novosti. Prechádzka (alebo možno workshop?) zosobňovala filozofický výklad lektora tejto udalosti. Bol to pre mňa priamy zážitok toho, o čom rozprával: nemal začiatok, nemal koniec, bol to len akýsi stred. Záverom časti, v ktorej bol hlavným aktérom či hovorcom Milan (aj nehlavným, keďže celý čas nechával priebeh na nás), bola tvorba alebo zachytenie niečoho v priestore. Cibrila moju pozornosť a vnímavosť voči najobyčajnejším objektom okolo mňa. Plechovka, odtrhnutá bezpečnostná páska, kusy papiera. Rozišli sme sa v troch skupinách. Každá skupina zvlášť tvorila v priestore Mlynského náhonu nové dielo, intervenciu. Tá mala pomôcť tvarovať okolité prostredie. Povzbudzovať nové významy.
https://www.instagram.com/ramovaniekosice/
https://ramovaniekosice.tumblr.com/
Mala som pocit, že mnohí a mnohé sa cítia frustrovane. Ako ktosi vravel: “Keď mi nie je jasná úloha alebo cieľ, neviem, čo mám robiť. Som frustrovaná.” Milan akoby sa zdráhal jasnejších inštrukcií, pevne známej štruktúry s jasným začiatkom a koncom. S jasnými pravidlami. Chvíľami som mala pocit, že je pre mňa tento blok podobnou frustráciou. Že nie je pre mňa dosť pripravený, dosť štruktúrovaný. Že je možno testom toho, čo sa so mnou deje, keď mám voľnosť. Keď nie sú dané žiadne zadania ani ich kontrola. Iba novostretnutá známosť, filozofia rámovania, predstavená v úvode.
5. Spinoza, Baruch. Etika. Přel. Karel Hubka. 2. vyd. Praha: Dybbuk, 2004.
Deleuze Gilles. Spinoza, praktická filosofie, Oikoymenh 2018.
Deleuze Gilles – Guattari, Félix. Co je filosofie?, Oikoymenh 2001.
Deleuze Gilles – Guattari, Félix. Tisíc plošin, Herrmann & synové 2010.
Táto udalosť ma vyviedla mimo moju komfortnú zónu a tým otvorila dvere k väčšej citlivosti. Voči sebe samej ale aj iným perspektívam. Do situácii totiž vždy prinášame to, kým sme, aké máme názory, skúsenosti. Každodenné večerné reflexie Spolky sú pozitívne. To, čo si z nich odnášame je silne dané tým, aké pocity do toho už od začiatku vkladáme. Sme nastavené na bádanie otázok starostlivej tvorby miest. Na hľadanie odpovedí toho, ako môžu vyzerať citlivé prístupy a príbehy mestotvorby. Je prirodzené, že pod takou lupou starostlivé princípy nachádzame. Je možné, že nezáleží na tom, ako niečo bolo cielené, ale na tom, aký príbeh sme sa rozhodli prerozprávať. V tejto situácii je to príbeh daru hovoriaceho o starostlivosti. Starostlivosti v zmysle dávania priestoru nájsť svoj vlastný hlas, svoju vlastnú pozíciu. Spoločne participovať, filozofovať, alebo aj nie. Jednoducho mať viac vedomia a moci nad rozhodovaním o tom, čo idem robiť.
Pri spätnom premýšľaní nad touto časťou programu z dielne Milana Kroulíka mi napadlo ešte čosi, s čím sa vlastne stretávame pri spoločnej tvorbe miest pravidelne. V Spolke tvoríme priestor pre zapojenie ľudí do tvorby podkladov, cez návrh dizajnu až po samotné spravovanie objektov alebo miest. Tak ako aj dnes, je skvelé tvoriť priestor, ktorý posilní hlasy ľudí. Dáva možnosť participovať na diele, či spoločne filozofovať (a v jazyku prednášky, stavia na niečom, čo už existuje, a vytvára dosiaľ nepoznané, nové). Tento dar posilňuje tvorbu lepších budúcností, tvorených lepšie pre všetkých zapojených. Zároveň ťa však nikto nenúti tento dar akceptovať. Prečo dávať dar niekomu, kto sa takto zapojiť nechce? Komu takto priestor dávať a komu nie? Nie je naopak necitlivé posilniť niekoho, kto to vôbec nechce a nemá pre ňu vôbec hodnotu? Kedy dávať dar a komu? Tak ako aj 'dobrá DJka.' aj ja, ktorá vediem prechádzku alebo vytváram dizajn, pracujem s potrebami ľudí. Ako ukázali prednášky prvej polovice Never Never School alebo hra RUVK, potreby ľudí sú rôzne a tak by mali byť rôzne aj moje prístupy. Či už je to voľba správneho jazyka pri komunikácii s úradom, akademikmi, susedkami. Alebo to je otázka práce s prispôsobením udalostí tomu, koho každého chceš zahrnúť do plánovania mesta a kto a čo každý tam byť má a musí. Pri revitalizácii vnútrobloku by mali byť prítomné susedky a susedia, hovoriť s nimi vieme neakademickým jazykom. Pri bloku letnej školy, ako bol tento, sa naopak môžeme povzbudzovať v nekomforte, aby sme si túto potrebu uvedomili. A kriticky zvedomili.
Čomu venujem svoju energiu? Ceruzkou si spisujem zoznam na papier, ktorý mám pred sebou na zemi: určite byrokratickým úkonom. Práci v Spolke, plánovaniu, počítaču, premýšľaniu nad novými filozofiami, odovzdávaniu vedomostí formou článkov a prednášok... Venujem ju osobnej starostlivosti, vareniu a upratovaniu, nakupovaniu na varenie a upratovanie... zábave? Tá mi skôr energiu dáva. Najviac asi venujem energiu komunikácii. V reakcii na niekoho, kto na mňa rozpráva alebo po mne niečo vyžaduje. Tej radostnej, ktorú začínam ja sama s priateľmi a priateľkami. Samozrejme nutnej či pracovnej. A veľa veľa energie venujem komunikácii domácej, s ľuďmi s ktorými bývam. A ako je moja energie cenená? Michal Mitro, ktorý vedie dnešnú diskusiu, ma naviguje. Mohla by byť cenená finančne? Alebo podobne odovzdanou energiou? A čo ak sa mi naspäť nedostáva toľko, koľko tomu dávam?
To ma zaujme. Pravdaže, komunikácia, ktorej dávam asi najviac takto oceňovaná nie je. Ako teda oceniť starostlivosť, ktorá je samozrejmá? Aktuálny politický systém je postavený na dôvere v jeho kredibilitu. Dominantou je ekonomické vyčíslenie. Zdá sa, že čokoľvek čo zrekonštruujeme musí byť udržateľné, hľadáme funkciu preto, aby pomer medzi investovanou energiou a ocenením bol vyrovnaný. Prečo chceme byť 1:1? Aj kultúru prepočítavame na financie. Ale prečo jednoducho neuznáme dlh? V tomto systéme je dlh amorálny. No v malej komunite sa podľa Michala viem vyhnúť politický rámcom, ktoré ma zväzujú k 'vyrovnávaniu'. Možno nám treba nový systém, založený na dohode aj o cene hodnôt, ktoré sa nedajú vyčísliť, akou je napríklad energia investovaná komunikácii. Ale ako ho presadiť a nastaviť?
Ortodoxná synagóga na Zvonárskej ulici v Košiciach. Priestor stratených, stále prítomných aj novovznikajúcich hodnôt. Mohla by som spočítať na prstoch jednej ruky, koľkokrát sa mi podarilo do priestoru vojsť. Len zriedka bývala prístupná verejnosti. V súčasnosti z času na čas hostí vo svojej epickej sieni kvalitnú kultúru – dnes hostí aj nás a diskusiu pod vedením sociológa Michala Mitra. No synagóga nie je len priestorom obsahujúcim jednu budovu. Je aj komunitou priľahlých budov a miest a komunity, ktoré hostila a hostí. Jedným z týchto priestorov je mikve. Napoly skryté pod tiažou kusov minulosti (doslova pod latami a kameňom, ale aj metaforicky, pod tiažou porozumenia s inou kultúrou) sa stalo súčasťou Never Never School.
Sobotňajší program začínal dopoludnia práve prehliadkou tohto priestoru – mikve. Prichádzali sme pomaly, svietili baterkami a schádzali dolu do miesta očistenia. Práve v mieste, kde ešte stále vidno vodu, sa stretáva intímne vo verejnom, tradícia so sieťou vzťahov medzi ľuďmi, ktorí Mikve používali. Každý a každá tam strávila inú dobu, a len postupne sa vrátila do synagógy. V sieni sme s Michalom postupne začali diskutovať otázku hodnoty. Strávili sme tam celé dopoludnie. Energicky a ponorené do otázky, ktorá, zdá sa, priamo adresovala tému letnej školy. Čo to znamená, keď má niečo pre nás 'hodnotu' a venujeme tomu čas a energiu (starosť)? Ako sa táto hodnota ocení (a tým aj potrebná starosť vyčísli)?
Hodnoty a ich vysvetlenie a ocenenie je dôležitým príbehom, ktorý je potrebné rozprávať od začiatku, aby sme si ich cenu vôbec vedeli predstaviť. Napríklad pri mikve je história súčasťou hodnoty. Nedá sa vyčísliť len na základe toho, ako aktuálne vyzerá. Preto vytvárame list všetkej energie, plného príbehu, ktorý viedol k aktuálnemu stavu. Príbeh zahŕňa mnohé rekonštrukcie približne od roku 1870, kedy sa jej stavba plánovala a mentálnu aj fyzickú prácu rôznych ľudí. Ja sa cítim uvoľnene a páči sa mi sloboda a beznátlakovosť, ktorú z workshopu cítim. Miesto, kde sme, mi hladí ducha aj oči farbami slnka a skla. Ozvenami zvuku. Vôňou kávy a chuťou macesu – tradičného nekvaseného chlebu.
Zaujímavé pre mňa bolo poukázanie na fakt, že hodnota sa nedá splatiť, lebo každá a každý máme iný východiskový bod, iné potreby. Michal to prirovnával k prípadu prieskumu šťastia – Happiness index. Tento index obsahuje otázky ako napríklad: ako som spokojná so životom – zdravím – peniazmi – bývaním – sociálnymi vzťahmi – na škále od 1 do 10. Výskumníci a výskumníčky sa pýtajú tú istú otázku ľudí z Bhutánu aj zo Švédska, kde kauzálne vzťahy, linearita nefungujú. Ľudia tam majú iné podmienky pre život v rámci štátu aj seba navzájom, pre každého a každú znamená šťastie niečo iné. Miesto toho je na mieste pluralita, vzťahovosť, vývoj v čase. Nachádzam podobnosť so včerajšou udalosťou pod vedením Milana Kroulíka. Na rôznosť potrieb a našich prístupov k intervenciám, prednáškam. Podobnosť s hrou RUVK a rôznosť toho kto sa ako učí a akým jazykom rozpráva. Na nezhody v chodení na určitý čas a v tom, že mám pocit ľahostajnosti ostatných voči môjmu času keď nevedia prísť na prednášku o 9 ráno.
Aká som šťastná na mierke 0-10?
Ako je mesto starostlivé na mierke 0-10?
Aká má byť starostlivá mestotvorba?
Všetko sú to 'univerzality'. Totálna univerzálna realita nie je vhodná pre tvorbu starostlivých a dobrých budúcností pre všetkých. Hodnota je aj v mnohosti názorov a potrieb. Je aj v neustálej zmene. Rezignujme na plošné výskumy a univerzálne nastavenia pre všetkých.
Starostlivosť a necitlivosť je zakotvená v mestských podmienkach rôzne. Obchod v zmysle: oko za oko, zub za zub nezaručuje, že pomer medzi mnou investovanou energiou a ocenením je vyrovnaný. A ani nemusí. Michal predstavil radikálnejší prístup priznania dlhu. Priznanie nerovnosti vo vzťahoch starostlivosti môže byť spôsobom, ako systematicky a na individuálnej úrovni stavať rovnejší svet. Môže nám, sociálnym vedkyniam a vedcom, poskytnúť cestu, ako sa začať zaoberať prístupmi ku konceptualizácii starostlivosti v meste. Je pre mňa rozhodne jednou z možných ciest k starostlivým budúcnostiam, no zároveň je pre mňa nepredstaviteľná bez scitlivenia nás samých, neustáleho nahliadania 'mimo zabehnuté koľaje'. Účastnenia sa workshopov ako je tento: svojim programom nás Michal totiž sprevádzal citlivo a trpezlivo. Nebol asertívny, neskákal nám do reči. Počúval a nebral si agresívne naspäť slovo, ak mu bolo vzaté. Možno touto neasertivitou bol vytvorený priestor pre nárast moci nás – účastníčok a účastníkov – mu do programu vstupovať a program spochybňovať. Veľakrát ktosi Michalovi s ľahkosťou vstupoval/a do 'réžie'. Povedomé? Aj mne sa to vo workshopoch od zúčastnených stáva. Napríklad, keď hovorím o zapájaní ľudí do plánovania. Je to niečo, čo sa zdá ľahké a prirodzené, no je v tom skrytá dlho pripravovaná odborná metóda podložená prieskumom a konzultáciami, rokmi praxe. Neustále sa meniaca a vyvíjajúca. Zapísala som si: 'Kedy rozprávam a kedy počujem? Kedy naozaj počúvam? Kedy som trpezlivá a kedy skáčem do reči?' Je dobré reflektovať na to, kde sú medze môjho uvažovania. Pre niekoho sú to praktikality a myslí si, že sám či sama najlepšie vie čo je správnejšie. Naše predstavy o tom, čo je pre nás správne a pravdivé, sme ohýbali. Učili sme sa. A to je dobre.
6. Akademický článok v angličtine popisuje Index šťastia ako komplexný nástroj prieskumu, ktorý hodnotí šťastie, pohodu a aspekty udržateľnosti a odolnosti. Na index sa v článku nazerá ako na jediný nástroj svojho druhu voľne dostupný na celom svete a preložený do viac ako desiatich jazykov. Nachádza sa v ňom aj popis jeho metodológie, pozri tento link.
Najšťastnejšie krajiny v roku 2021, pozri tento link.
Článok o Indexe Šťastia v slovenskom denníku SME z roku 2019, pozri tento link.
Michal Mitro
The following text is the result of my subjective observations, research and speculations on possible connections between manifold notions of value, effort, energy and care. Even though I’ve researched the topics to a certain extent, I have done so without much rigour. I try to provide references wherever I happen to find it necessary, but omit them at many places where academic standards may still demand them. Having said that, I invite you to enjoy the following as an appetising food for thought, knowing that the filling main dish is still to be cooked.
The text is adapted to make sense with and through the workshop I held at Never Never School in the summer of 2021, which was themed around the topic of care. We gathered in an old desacralised orthodox synagogue in the old town of Košice. Through several thought experiments, we tried to unfold how value is created and ascribed, and how and if care is valued in our experiences. So, what precisely is valuable today? Depends. It might be something of personal importance to you. It could be something you worked hard for, had to pay a lot for. Or it could be something that is perceived as valuable by those around you, be it a smaller community or a larger society. To collapse these various dynamics into general categories I propose that we consider subjective value, intersubjective – or societal value and monetary value.
While the former two tend to be perceived as variable and arbitrary, the monetary value carries an aura of objectivity. If something costs 10 euros, we know exactly what that means regardless of our background and personal situations. Or do we? 10 euros in my wallet represent different values in the wallet of a bank clerk and the wallet of a teenager in suburbia. Not even talking about crossing the borders from West to East, North to South. Yet, fiat money does have a certain impersonal feel to it. And I’d argue this is rightly so. That is because money, as we know it today, is not valuable per se. It is, rather, an index of it, the abstraction of the value.
This comes in handy when standardising quick impersonal exchange between people – which is how you could describe the business. But does it make us understand what is the actual value of what we are getting for the money? In my opinion, it only does so tautologically. We know 1000 euros is more than 100 which makes it more valuable, but only within the monetary system. Perhaps devising a reference system that is more at a human scale and less abstract would bring about a more thorough understanding of what is the cost and the value of certain exchanges, goods and actions in a larger, more complex and more realistic context. To make one serious remark in the context of care, I am of the opinion that it is heavily undervalued. How could its value be instrumentalised – even quantified – to hold its ground facing today’s economics?
I propose energy as a complementary currency. Why is that? Firstly, energy is universal. Every single human consumes and exerts energy regardless of their sex, gender, race, culture, age, but also regardless of very arbitrary distinctions like the market value of certain efforts. In terms of energy, a working day of a web designer would be valued very similarly to that of a public bus driver, primary school teacher, parent or caretaker. Take one step further, and we’ll see that it’s not only humans that can relate to energy, it is also all the flora and fauna surrounding us. This may be harder to grasp at first, but we can see the energy contributions of diverse ecosystems to the energy system of the whole planet. Ultimately, we're paving our way to what I like to call non-anthropocentric planetary consciousness in reference to Likavčan’s notion of the planetary.
7. 'Fiat' is a Latin word that translates as 'let it be done'. In the Latin translation of Genesis, we’d read 'fiat lux' meaning 'let there be light'. When the term fiat money is used, it is to refer to a specific representation of value that holds true because of the authority of the banks and governments that issue it. That, by extension, means that it only holds value, because the government declares it to be valuable and we choose to trust them by social contract. It is not because the bank notes are made of precious materials or are useful in any other way. Formerly, the notes were a legal tender exchangeable for precious metals such as gold or silver at any given moment, while further into the past it was gold and silver – raw or minted – that was used the same way we use banknotes today.
8. A tautological argument is otherwise known as a circular argument, that is, one that begins by assuming the very thing that is meant to be proven by the argument itself.
9. Likavčan L (2019) Introduction to Comparative Planetology. Moscow: Strelka Press.
From horsepower to watts and energy slaves – the created value of energy
During the workshop, I asked the participants to jot down what they value in their life and where they invest their energy. I then asked them to consider whether what is of value for them is also where the energy is invested and whether it is – judging from their perspective – properly appreciated by their surroundings. The results were, to my surprise, generally affirmative. Perhaps I keep forgetting that I myself count into a group of privileged white Europeans. The conclusions started to differ with the second exercise when we broke down how other less privileged entities spend their days and how much appreciation awaits them. When thinking of a retired person, parent on full-time parental leave and a guard dog, we’d agree that most of their energy would be invested into care for someone else, while at the same time their social and financial statuses would position them at the lower end of the spectrum.
Now, to prevent losing ourselves in abstractions as we did after the dusk of the gold standard, let’s bring the Energy as an intangible hyperobject down to the human scale. One way of doing so is by approaching it in terms of physics or engineering. It is associated with surprisingly depoliticised concepts of Work, Force and Power.
Work equals the energy transferred to or from the object by applying a certain force over a certain distance. Its unit is Joule.
1 Joule equals the displacement of 1 kilogram over 1 metre in 1 second.
Power is the amount of energy transferred over the unit of time – it is the rate at which the work is being performed. It is now measured in Watts but used to be measured in Horsepower.
Energy is the ability to do the work, to exert force over a distance. It is measured in Joules as well but can be computed in other units too.
These might be precise definitions, but still do remain vague to many of us. In the days just before the industrial revolution, the energy needed to do the work was often simply expressed by the number of horses required to perform certain actions. It is right there where the term Horsepower comes from. In 1769, James Watt carried out a series of observations and calculations to examine how much work would a 'standard' horse perform. Examining mainly horses pulling heavy loads at mines and mills, he concluded: A unit of 1 horsepower would equal to force exerted to move 550 pounds over a distance of one foot in one second. That is approximately 250 kilos moved across a distance of 0,3 metres in a second, or conversely, 75 kilos moved over 1 metre in a second.
10. The gold standard was the international standardised monetary system in operation from the 18th to mid 20th century. Gold coins, and later bank certificates that represented the physical gold were used as a storage of value. After the second world war, the model was abandoned in favour of fiat money.
11. A term coined by Timothy Morton describes phenomena whose temporal and physical scale is so vastly distributed that it resists human instrumentalisation and comprehension. Global warming or radioactive trash may serve as an example. See the publication Morton T (2010) The ecological thought. Cambridge, Mass: Harvard University Press.
Horsepower explained in metric system. HandleWithFun (2020) A thorough read on torque, BHP, HP, and RPM and their relations [online]. Available at: https://handlewithfun.com/bhp-meaning/ (cited 6.12.2021).
During the workshop, I tried to demonstrate how energy inputs and outputs can be grasped with both our bodies and minds. The simplest example would be eating a candy that provides you with 15 calories. That counts as approximately 60 joules, which would give you just enough energy to move a single litre bottle (1kg) from your left-hand side to your right-hand side (appx. 1m) once every second for a whole minute (1s x 60). The electric energy is expressed in Watts and other energy units exist too. What is exciting though is that all of these can be computed into Joules, fitting it into a prism of human energy potential.
We’re back to physics it seems, but Watt did these calculations with much more practical deeds in mind. As the steam engine and later combustion engine were first developed, they needed to be marketed to the factory and mine owners. Why would you want to replace your horses with steam engines? Well, what if I told you that this single-engine has 20 times as much power as your horse. E.g., this 20 Horsepower engine will save you 20 workhorses. Back in the day, that must have sounded like a reasonable appropriation. But do we know what the horsepower of our automobiles stands for today? Moreover, horsepower has been gradually replaced by the unit of Watt, which carries no reference to embodied reality whatsoever.
Enter Buckmister Fuller. He’s been developing the concept of Energy Slave ever since the 1940' and kept elaborating it throughout his long life. Similarly, to an example with the horse, Fuller used the energy that a single healthy individual can exert. In an eight-hour working day, this amounts to roughly 2000 kJ. From there, an action that requires an external source of energy – e.g., anything that is not performed utilizing our own bodies – counts towards the service of the energy slaves. For illustration, this involves any technology and automated non-human services that we daily take advantage of. Such as central heating, public transport, refrigeration, or even me using my computer to write this very text. My energy investment here is that of moving my fingers and performing mental work, while the computer assists me by providing a visual and computational interface for my writing.
12. A very swift, comprehensible and entertaining introduction to the concept of energy slave can be reviewed at https://www.stuartmcmillen.com/comic/energy-slaves/#page-1 in the form of a comic book.
Experiencing ascribed value – are our representations of energy value enough?
To me it seems that the following conclusions are legitimate:
– our lives are dependent on external invisible resources and infrastructures
– our lifestyles are very energy dependent
– and combining the two, the global energy infrastructure is unsustainable and fragile
To give you an example, a standard human working 8-hours work shifts five days a week would produce energy of 50 Megajoules. That sounds like a lot, but in the perspective of today’s fossil fuel energy, it equals to about 15 litres of gasoline combusted in the car's engine. A quarter of a tank for a few hours ride. This shows how huge is the potential of fossil fuels, and also how carelessly we dispose of such amounts of energy that were just unthinkable before the age of gasoline. Take another example – a transatlantic return flight that carries 400 passengers. The plane would consume more energy than all of its passengers combined in their entire lifespan. Was the flight worth it? Well, it depends on how we put a value tag on it. Today, its value is less than 1000 dollars, so it’s not really going to take all your life to work this back. Still… is this a good representation of what this flight actually costs?
Looking through the prism of energy, how does a loaf of bread arrive at our table? First of all, it requires fertile soil, seeds of wheat, bees, water, and sun. It needs to be planted, cared for and harvested by someone and this someone would probably use some machinery, which requires fuel or electricity plus it needs to be manufactured in the first place which is another rabbit hole in itself. Then it needs to be transported to the processing facility, milled into flour, packed, moved to the baker, mixed with other ingredients and baked into bread (some more rabbit holes here). It needs to be packed again and transported to the marketplace or a shop which requires further human power and electric energy for maintenance (rabbit holes everywhere! My point is that following the analysis precisely would leave us with a terribly long list of dependencies, easily longer than this whole article). Finally, you need to move your body a bit (unless you drive yourself to your local grocer) and spend a couple of Euros. Wait… this whole process cost this little? Perhaps this is made possible by some miraculous energy source that can make the whole process extremely effective. And yes, that's true. The sources are fossil fuels and the extensive technological infrastructure that relies on them.
I tried to make a similar point during the workshop. The bottom line is that infrastructures we rely on are of such complexity (the hyperobjects I mentioned earlier) that it’s hardly imaginable for us to approach and comprehend them. The easy way out is to simply accept the situation as is. The question which still stands though is if a Euro or two is a good representation of what it takes to bring bread to our tables. I would argue that the value needs a new translation.
Compare this with the historical context some centuries back. The whole civilisations would rely on what could be called the daily solar income. This would be anything that could be provided in yearly cycles, starting from the growth of plants through feeding animals, to taming animals and feeding ourselves – all breaking down to photosynthesis. What made a huge change was when man discovered that fossilised bodies carry a tremendous amount of energy. These could be perceived as ancient sunlight – an insanely huge solar battery, aeons of chemical processes combining, composting and combusting layers of biomaterial. We have all that at our disposal. Or we used to. It is estimated that half of it has been mined already. Will we use the rest, or shall it rest where it is? And if we do, what will provide the fuel for our energy-hungry lives after?
13. And it is indeed – if compacted into a single energy moment, it would produce as much energy impact as half a kilo of TNT exploding.
Energy versus care – considering the non-financial and extra-financial activities and their real value
The estimated use of energy per capita in Central Europe is 17,15 kWh per day. What does that mean? Imagine a large circular saw in full operation for 17 hours a day. Or a kettle boiling water nonstop for 12 hours. That would consume as much energy. How about if we translate that to Joules so we can appropriate that to human energy expenses. 1 Joule equals 1 Watt spent over 1 second. 17,15 kWh is then 17150 Watts spent over an hour which is 3600 seconds. That is then equal to 61740kJ. Back to our energy slaves, to the scale of human efforts, an average Slovak, Czech or Hungarian utilises the services of 30 energy slaves – 2000 kJ each – every single day. That’s right. We’re having a big night out not worrying about paying the bills as everything is extremely cheap. But that is only because we’re living in energy debt, or – depending on point of view – spending the energy savings of our planet. How long can this last? As we’re all high on gasoline we can’t see the end coming any minute. We believe the economy, incomes and living standards will improve every year. We trust in infinite growth. But this growth is based on finite premises. It doesn’t take a genius to figure out that it won’t work. Yet, we have believed it for way too long – and dangerously many people still do.
The energy plays by the rules of thermodynamics. The first law of thermodynamics says that energy is indestructible and the system maintains its energy potential unless it exchanges energy with another system. And we can’t create more energy than there is either. Moreover, the energy that we’ve used doesn’t disappear, it transmutes. Most gasoline combustion engines have efficiency at around 20 %, with diesel engines a bit higher (but with a higher pollutant index). That leaves 3/4 of the energy potential lost and turned into heat. Is there still someone who doesn’t get the global warming?
I’ve presented you with a lot of numbers and computations that may not be easy to grasp at the first reading. Yet, my argument is not that complex. I say that humans (especially the transnational corporations of the Global North) consume much more energy than we ever used to. This is made possible by fossil fuels, combined with a vision of continuous growth rather than circularity and responsibility towards our environments and each other. What remains the same throughout history is the amount of energy we output daily. My suggestion is that we seriously reconsider and put a real value both on our energy consumption and exertion. And it is especially the latter when care comes back into the frame. If we value the energy we produce equally, it should be a no brainer to invite, imply and involve much more value into caring and supporting infrastructures than we do right now. It might be not immediately obvious through the prism of finances (although I'd argue it still is) but there definitely can be no doubt when the energy prism is in question.
And how do we unscrew ourselves? Degrowth, move towards reusable sources of energy, and doing both right now and at the same time. At the same time, start considering the non-financial and extra-financial activities – like care – as equally important and valuable. We need less, we need to slow down, and we need to use resources that we can count on tomorrow. And we need (to) care. Please excuse any inconvenience.
14. Read more on the topic of Degrowth in:
Schmelzer M, Vansintjan A and Vetter A (2022) The Future Is Degrowth: A Guide to a World Beyond Capitalism. London: Verso.
Paech N (2016) Liberation from Excess: The road to a post-growth economy. München: oekom verlag. Available at: https://degrowth.org/book/.
v supermarkete mesta
Nechávam sa unášať pozorovaním všetkého, čo je okolo mňa. Aj ja by som sa rada zapojila do plnenia úlohy! No ako to urobiť, keď to, čo sa deje okolo mňa je tak zaujímavé? Obklopuje nás dážď, pred ktorým sme skrytí pod čarovnými arkádami budovy železníc. Sme tu len my a skupina ľudí bez domova. A hádam 20 nákupných vozíkov. Všetci sú v neutíchajúcom pohybe, majú v rukách vozíky, fixky, nožnice. Jedna strihá koláž z papiera, druhý vozíky viaže k sebe, tretia vozík tlačí a zaznamenáva naňho kresbou čo v okolí vidí, štvrtý sa rozpráva so zvedavým človekom bez domova o tom, čo tu vlastne robíme. Zatiaľ sa neviem odtrhnúť od pozorovania. A asi zatiaľ ani nemám odvahu skúsiť niečo samostatne aj ja.
Nástrojom pre povzbudenie starostlivosti v meste môže byť čokoľvek bežné. Pre architekta Juraja Horňáka sú jedným z najprístupnejších nástrojov nákupné vozíky. Každá a každý to predsa pozná. Kráčam si len tak po ulici, keď tu zrazu – na rohu stojí len tak odparkovaný vozík! No tento príbeh nebude slovne popisovať to, čo sme s vozíkmi robili na workshope. Je iný než tie predošlé. Rovnako ako Jurajov workshop, ktorý bol praktický a vizuálny, je aj tento príbeh fotografickou esejou. Ostatne to, ako a čo sme robili, výborne popisuje vo svojom článku sám Juraj (pozri si nasledujúci text).
No predsa je dôležité niečo uviesť. Nedávali sme dokopy len dizajn. Tento posledný workshop letnej školy dával dokopy omnoho viac. Zaprvé, všetky potreby, ktoré sme sa naučili vnímať. Potreby, ktoré si vyžadujú každodennú starostlivosť, ako napríklad vozík s uspôsobením na výdaj jedla, ktorý ukazuje na základnú potrebu ľudí mať vlastný domov, kde si jedlo môžem pripraviť. A za druhé, využitie nákupných vozíkov na povzbudenie starostlivosti v meste je len jedným z možných príkladov toho, čo vieme ako jednotlivé osoby pre naše mestá urobiť. Aj keď nemusíme mať s našimi intervenciami priamy úspech, dôležité je povzbudenie fantázie – ako počas predošlej prednášky vravel Milan Kroulík (pozri text V. Aký príbeh rozprávame?), vidieť niečo nové v niečom starom, dobre známom. Vidieť iné možné budúcnosti.
Na konci som predsa len niečo vytvorila. Na vozík som pripevnila zatemnenú kartónovú krabicu, predchodkyňu fotoaparátov, cameru obscuru. Má dve dierky. Jednou ide do vnútra krabice svetlo, ktoré na temnú stenu krabice premieta obraz vonkajšieho sveta. Pri pohľade cez druhú dierku, ktorá slúži pre nazretie na to, čo je premietané, určitý čas trvá kým sa obraz stane zreteľnejším. Je to akousi metaforou na spracovanie informácií, ktoré sme na tejto letnej škole každý deň získali. Aj to nie je okamžité. Do rúk sme dostali nástroje myslenia, ktoré až s odstupom dokážeme prepojiť s našim vlastným myslením a konaním. Tak, ako sa mi pomaly všetko spájalo a pretavovalo do tvorby aj počas zdanlivo voľného a hravého workshopového popoludnia.
Vozíky odporu, vozíky na oddych: Uvoľnenie sa a vnímanie svojho okolia jeho obkresľovaním na priesvitnom ráme, putovná herňa stolových hier, posuvná jedáleň pre ľudí bez domova, skrýše pre deti, návrh spracovania prenosného futbalu, hojdacia sieť na využitie po náročnej obedovej pauze.
Vedľa nás sedeli ľudia bez domova. Spoločne sme rozmýšľali či ich aktívne zapojiť alebo im nechať priestor. Nakoniec prišli sami a povedali nám, ako používajú vozík oni.
Počas workshopu sa u nás zastavil aj vrátnik. Čo vlastne robíme a máme vôbec schopnosť všetko upratať tak, aby nemal problém? Keď prichádzame a narúšame priestor, je potrebné zároveň uvažovať nad tým, aké citlivé sú stopy, ktoré za sebou zanechávame.
Juraj Horňák
Fascinuje ma mesto. Fascinuje ma jeho komplexnosť a mnohotvárnosť. No jeden aspekt života v meste ma momentálne zaujíma najviac – náhodnosť. Mám pocit, že o náhodnosti a nepredvídateľnosti sa toho až tak veľa nehovorí a ak áno, väčšinou sú tieto pojmy spojené skôr s negatívnym významom. Náhoda má však v živote ľudí krásnu rolu – dokáže spojiť nespojiteľné. Dokáže ľudí vytiahnuť z ich starostlivo vytvorených bublín a stereotypov. A prekvapiť ich. Náhodu a nepredvídateľnosť sa preto snažím vo svojej práci pochopiť, porozumieť im, a následne ich svojimi aktivitami podporiť.
Asi ako každý účastník, účastníčka a organizátorka Never Never School mám niekde hlboko v sebe pocit, že svojou aktivitou môžem zmeniť svet, trošku ho uzdraviť. Spočiatku som sa v tomto článku chcel venovať aj veľkým témam, ktoré ma formujú, a načrtnúť ako mám v pláne tento svet zachrániť, no niektoré témy sú na mňa ešte príliš veľké. Preto som sa rozhodol na to ísť z opačného konca. Namiesto veľkých abstraktných ideí som si vybral jeden konkrétny bod z vlastnej praxe. Rozhodol som sa zamerať na absolútne fascinujúci mestský objekt – nákupný vozík, s ktorým už dva roky brázdim mestské ulice a prekvapujem náhodných okoloidúcich.
Aktivácia verejného priestoru v Berlíne a postupná záchrana sveta nákupnými vozíkmi.
Autor: Juraj Horňák, 2021 v rámci projektu MestoCity.
O jednom geniálnom nápade
Nákupný vozík je notoricky známy objekt. Každej a každému z nás zjednodušuje život pri návšteve obrovských supermarketov. No málokto pozná zaujímavú históriu tohto objektu a ešte menej ľudí sa zamýšľa nad jeho možnou budúcnosťou.
Úvod workshopu počas Never Never School v septembri 2021 v Košiciach.
Prvý nákupný vozík vznikol v roku 1936, keď Oklahomský podnikateľ Sylvan Goldman potreboval vyriešiť jeden problém. Všimol si, že jeho zákazníci a zákazníčky v obchode majú tendenciu skončiť s nakupovaním, keď sa ich košík naplní. Napadlo mu vyrobiť skladaciu konštrukciu na kolieskach, ktorá dokázala uniesť dva také košíky. Tento revolučný objav však nemal okamžitý úspech. Ženám nákupný vozík pripomínal vozík pre deti, ktorého mali v bežnom živote dosť a mužov urážala myšlienka, že si svoj nákup nevedia odniesť sami. Goldman tento problém vyriešil manipulatívnym, no efektným spôsobom. Najal si dobre vyzerajúcich modelov a modelky, ktoré jeho vozíky používali v obchode a tvárili sa, že nakupujú. Ľudia si postupne zvykli a čoskoro si bez nákupného vozíku nevedeli nakupovanie predstaviť.
Druhý dôležitý bod v príbehu moderného vozíka nastal v roku 1947, kedy Texaský vynálezca Orla Watson vymyslel tzv. teleskopický vozík. Tento vozík bol jednoduchší v tom, že sa nemusel skladať. Košíky boli pripevnené ku konštrukcii a ich zadná stena sa vedela vyklopiť, aby sa vozíky vedeli do seba vkladať tak, ako to poznáme dnes. Goldman a Watson mali kvôli tomuto vynálezu právny spor, na konci ktorého sa dohodli, že vozíky môže vyrábať výlučne Goldman s maržou pre Watsona. Po čase sa toto rozhodnutie stretlo s nesúhlasom obchodnej verejnosti a po ďalších sporoch súd vydal rozhodnutie o tom, že s maržou pre Goldmana a Watsona môže vyrábať vozíky ktokoľvek. Tak to fungovalo, až kým nevypršala platnosť patentu. Geniálny nápad nákupného vozíka sa mohol začať voľne šíriť do sveta.
15. Lammle R (2010) A Brief History – and Future – of the Shopping Cart. Mental Floss [online]. Dostupné na: https://www.mentalfloss.com/article/26470/brief-history%E2%80%94and-future%E2%80%94-shopping-cart (cit. 14.1.2022).
16. Ibid.
Technický nákres prvého nákupného vozíka od S. N. Goldmana. Dunne C (2014) Weird History: Inventor Hired Models To Make Shopping Carts Seem Cool. Fast Company [online]. Available at: https://www.fastcompany.com/3034248/weird-history-inventor-hired-models-to-make-shopping-carts-seem-cool (cited 14.1.2022).
Pokračovanie nabudúce… Alebo už teraz?
Príbeh nákupného vozíka je podobne ako pri každom úspešnom dizajne príbehom rozpínania a rozširovania svojho vplyvu na ľudskú kultúru. K jednému obchodu a výrobcovi v USA sa postupne pridali ďalšie a nápad nákupného vozíku voľne rozšíril do sveta. Nájdeme ho pravdepodobne v každej krajine, v každom meste, v každom supermarkete. Nákupný vozík značne ovplyvnil samotné priestorové rozloženie predajní, a tým pádom aj spôsob, akým nakupujeme. Obchody sa mohli zväčšiť a predajcovia mohli začať s ponukou širšej palety produktov aby ľudia mohli viac nakupovať. Z nákupného vozíka sa stal symbol konzumného spôsobu života a nakupovania ako takého. Aj pri nákupe online hádžete veci do nákupného vozíka. Jeho symbol tu pravdepodobne zostane dlhšie ako vozík samotný. Príbeh využívania nákupného vozíka vo fyzickom svete však ešte nie je na svojom konci.
Vozík je objekt, ktorý v sebe skrýva prekvapivý potenciál. Ak začneme o jeho využití premýšľať viac flexibilne, môžeme jeho príbeh premeniť. Expanzia bude tentokrát prenikať mimo domény konzumu. Vo vonkajšom svete sa jeho špecifické poslanie stráca. Nahradí ho prázdno, ktoré predstavuje nekonečné množstvo možností využitia. Potenciál tohto využitia nám dobre ilustrujú ľudia, ktorí nákupný vozík používajú vo verejnom priestore na dennodenné prežitie. Najčastejšie môžeme vidieť práve ľudí bez domova, ktorí si svoj pomyselný domov vezú cez mesto ako slimák s ulitou. Pre mnohých a mnohé je toto jediné využitie nákupného vozíka mimo jeho pôvodnú funkciu. Tu sa však vieme inšpirovať pánom Goldmanom, ktorý sa rozhodol ukázať ľuďom ako na to.
16. Sorrel Ch (2016) How The Shopping Cart Shaped Our Buying Habits. Fast Company [online]. Dostupné na: https://www.fastcompany.com/3057306/how-the-shopping-cart-shaped-our-buying-habits (cit. 14.1.2022).
Technický nákres využitia nákupného vozíku ako jedálenský stôl.
Autor: Juraj Horňák, 2020.
'Ako na to' ukazuje aj môj projekt MestoCity, ktorý sa zameriava na aktiváciu verejného priestoru experimentálnymi metódami už od roku 2019. Jednou z nich je práve využívanie nákupného vozíka ako základ pre experimentovanie. Nákupný vozík disponuje ojedinelou kombináciou vlastností, ktorá z neho robí vhodný objekt pre prácu s verejným priestorom. Vozík je v prvom rade bežný a ľahko dostupný objekt, často naň narazíme len tak na chodníku. Disponuje pevnou konštrukciou, s ktorou sa dá dobre pracovať a kolieskami, ktoré dovoľujú prenikať hlboko do mestských priestorov. Z nákupného vozíka sa tak stáva platforma pre inštaláciu vylepšení, ktoré môžu prinášať nové aktivity, kvality a funkcie do viac či menej nevyužívaných verejných priestorov. Cieľom projektu je snaha o aktivovanie verejného priestoru a zároveň overovanie jednotlivých vylepšení. S ideou lepších verejných priestorov sa snažím konfrontovať ľudí v meste a inšpirovať k ich kreatívnejšiemu používaniu.
Verejný priestor, ktorý nás povzbudzuje k starostlivosti
V tomto duchu sa uskutočnil aj workshop počas letnej školy Never Never School v Košiciach. Od najbližšieho supermarketu sme si oficiálne požičali 10 nákupných vozíkov. Pôvodný plán bol stráviť tento workshop na parkovisku a byť viac súčasťou diania v konkrétnom verejnom priestore. Daždivé počasie nás prinútilo stiahnuť sa pod najbližšiu strechu budovy Železníc Slovenskej republiky. Účastníci a účastníčky mali za úlohu navrhnúť svoje vlastné vylepšenie pre nákupný vozík. Toto vylepšenie sa nemalo týkať len vozíka, ale aj zmeny, akú prinesie pre vytvorenie lepšieho, starostlivejšieho priestoru, v ktorom sa práve nachádzame. Na začiatku workshopu som v zjednodušenej forme vysvetlil dizajnový proces a jeho jednotlivé formy a štádiá. Všetci si mohli prejsť celým dizajnovým procesom od skicovania, cez modelovanie v mierke, až k modelovaniu s reálnym vozíkom v skutočnej veľkosti. Každý a každá mala voľný prístup k potrebným materiálom a pomôckam a mohla sa slobodne rozhodnúť, ktorý pracovný postup a materiály zvolí. Ako stoly nám poslúžili už existujúce vylepšenia z dielne MestoCity, pri ktorých mohla prebiehať debata o záverečnej fáze prototypovania a ladenia konštrukčných detailov. Do tejto fázy sme sa prakticky síce nedostali, ale mohli sme sa inšpirovať pre dokončenie vlastného nápadu po skončení workshopu.
Modelovanie v mierke počas Never Never School workshopu v septembri 2021 v Košiciach.
Spočiatku tento voľný prístup sprevádzali neistoty – ako začať a s čím? Každý a každá si však vo svojom vlastnom tempe nakoniec v tejto limitovanej, no rozmanitej škále, našla vlastnú preferenciu. Niekto si potreboval prejsť fázou skicovania a iná išla priamo k modelovaniu. Niekto sa vrátil do detstva a bol rád, že sa môže sám kreatívne voľne prejaviť. Iní to brali ako skupinovú dizajnovú úlohu. Niektorá to brala vážne, iný ako recesiu. Výsledkom bola rozmanitosť nielen v nápadoch ale aj v procese tvorby. Čo ale tento workshop spájalo, bola prevaha návrhov využívajúcich viacero nákupných vozíkov naraz. Účastníci a účastníčky workshopu často využívali dva, tri alebo až štyri vozíky na návrh vonkajšieho kina, sedačky, platformy pre zdieľanie jedla alebo pop up hojdacej siete uprostred mesta. Mimo jednotlivé nápady bola výsledkom workshopu aj samotná aktivita, ktorá na chvíľu pritiahla pozornosť na nenápadné, zastrčené miesto v centre Košíc.
Nákupný vozík nebol vymyslený dizajnérom či dizajnérkou. Jeho myšlienka vznikla z čistej potreby vyriešiť konkrétny problém. Takisto, ani my nepotrebujeme byť dizajnéri a architektky, aby sme vedeli, čo nám v meste chýba a čo by sme v ňom radi videli. Každý môže byť súčasťou novodobého príbehu nákupného vozíka. Každá môže ísť príkladom a pridať sa svojou troškou k tomu, aby bol vozík viac než len symbol konzumu. Dajme šancu nákupnému vozíku stať sa symbolom kreatívnej a individuálnej starostlivosti o mesto.
Testovanie hojdacej siete počas Never Never school workshopu v septembri 2021 v Košiciach.
miest
Lýdia Grešáková
Na tunajších vysokých školách sa tvorba priestoru väčšinou vyučuje na školách architektúry a urbanizmu. Toto učenie sa sústredí na fyzické pretváranie priestoru a často je oddelené od iných disciplín, ktoré sa zameriavajú na nás všetkých – ľudí, systémy, zvieratá, rastliny. Never Never School sa pokúša integrovať tieto prístupy v interdisciplinárnej praxi, v miestotvorbe (v angličtine môžeme hovoriť o ‘urban design’ alebo ‘spatial practice’), ktorá v sebe spája napríklad architektúru a urbanizmus, sociológiu, ekonómiu, geografiu, politiku, právo, umelecké prístupy a mnohé iné. Tento prístup vychádza z presvedčenia, že tvorbou priestoru môžeme chápať akúkoľvek činnosť, ktorá ho vedome pretvára. Kladie tak dôležitosť na procesy, ktoré priestor vytvárajú. Bez takéhoto prístupu nám spoločenský a politický rozmer miestotvornej praxe uniká a sním uniká teda aj to, do akej miery naše výsledky ovplyvňujú dennodenný život ľudí a iných živých či neživých aktérov. Postupy tvorby priestoru (fyzického alebo iného), ktoré sú inkluzívne, progresívne, rovnostárske, sociálne a environmentálne spravodlivé, stále nie sú populárne medzi skupinou tých, ktorí majú moc navrhovať mesto. Hierarchické štruktúry vzdelávania v architektúre a urbanizme totiž predurčujú a reprodukujú úzke vymedzenie disciplín. Vo vzduchu však visí nádej. Na školách architektúry v našom regióne sa začínajú objavovať prístupy, ktoré tento stereotyp môžu prekročiť. Napríklad, v susednom Česku bude viesť Akadémiu výtvarných umení (kde sa nachádza aj škola architektúry) po prvý raz od jej založenia v roku 1799 žena, v Bratislave vyštudovaná Mária Topoľčanská. Jej agenda sa sústreďuje na uváženie sociálnych tém, akou je napríklad dostupné bývanie. No zameriava sa aj na spôsoby, akými sa spolu učíme.
Spôsoby, akými sa spolu v miestotvorbe vzdelávame a tým tento odbor spoluvytvárame, sú predmetom našej školy. Pre Never Never School je dôležité venovať sa aktuálnym výzvam, od globálne-lokálnych, ako sú klimatická a pandemická kríza, po lokálne-globálne problémy dostupnosti bývania či kvality každodenného života v meste. Tieto výzvy vnímame ako závislé od našej vzájomnej starostlivosti. V centre starostlivého mesta stojí možnosť starať sa, vytvárať a rozvíjať starostlivé vzťahy, spoločenstvá a komunity vo svojom okolí a v súvislosti s ním aj pozorné vnímanie potrieb rôznych aktérov a aktérok. Každý a každá z nás má totiž iné vízie a potreby, ktoré vychádzajú z toho ako sme boli vzdelané, aké máme perspektívy, skúsenosti, alebo čo nám napríklad umožňuje naše telo. Tieto potreby sa odrážajú aj v predstavách o podobe tvorby dobrého mesta, ktoré je tak pre každú osobu trochu iné. Spôsobom približovania sa k ‘dobrému životu,’ je pre Never Never práve výučba starostlivej miestotvorby. Zmena spôsobov tvorby priestoru pritom nie je žiadna nová téma, v zahraničí sa jej venuje množstvo autorov a autoriek a venuje sa jej aj aktuálny koncept Nového Európskeho Bauhausu, ktorý do značnej miery ovplyvňuje aj víziu pre tunajšiu architektúru. Ako členka kolektívu, sociologička, aktivistka, žena zdieľam snahu o citlivú výučbu a na jej rozšírení mi pre zlepšenie života v meste záleží. Aj preto, podľa vzoru bell hooks “Ak myslíš, že máš čo povedať, neotáľaj s tým, píš,” ani ja neotáľam a na papier dávam zápisky z vnútornej reflexie o starostlivej výučbe formou rozhovoru, ktorý som viedla v našom kolektíve.
17. Artalk.cz (2021) AVU si zvolila novou rektorku, historicky první ženou v čele instituce bude Maria Topolčanská. Dostupné na: https://artalk.cz/2021/12/01/avu-si-zvolila-novou-rektorku-prvni-zenou-v-cele-instituce-se-stane-maria-topolcanska/ (cit. 10. 1. 2022).
18. Tronto J (1993) Moral Boundaries: A Political Argument for an Ethic of Care. New York: Routledge, s. 103.
19. Gibson-Graham J K, Cameron J a Healy S (2013) Take back the economy. An Ethical Guide for Transforming Our Communities. Minneapolis, London: University of Minnesota Press, s. 46 – 58; Fitz A a Krasny E (eds.) (2019) Critical Care. Architecture and Urbanism for a Broken Planet. Vienna, London, Cambridge: Architekturzentrum Wien, The MIT Press; Latour B (2008) A Cautious Prometheus? A Few Steps Toward a Philosophy of Design (with Special Attention to Peter Sloterdijk) [lecture]. Networks of Design. Dostupné na: https://www.bruno-latour.fr/sites/default/files/112-DESIGN-CORNWALL-GB.pdf (cit.19. 1. 2022).
20. Napríklad Froud D a Harris H (2015) Radical Pedagogies. Architectural Education and the British Tradition. Newcastle upon Tyne: RIBA Publishers; Lange T a Scott E E (2017) Making Trouble to Stay With: Architecture and Feminist Pedagogies. Field: Journal 7(1): 89 – 100.
21. Slovenská Komora Architektov (2021a) Nový európsky Bauhaus — vízia pre Slovensko (záznam z diskusie). Dostupné na: https://www.komarch.sk/spravy/novy-europsky-bauhaus-vizia-pre-slovensko-zaznam-z-diskusie (cit. 25. 1. 2022); Slovenská Komora Architektov (2021b) Podcasty SKA: NEB v štyroch kapitolách. Dostupné na: https://www.komarch.sk/spravy/podcasty-ska-neb-v-4-kapitolach (cit. 25. 1. 2022).
22. Kobová Ľ (2021) Vizionársky feminizmus bell hooks. Advojka 2022(2): 2.
Lýdia Grešáková: Počas prípravy letnej školy Never Never School sme spolu viedli hovory o procese učenia sa. Kedy sa človek učí a čo to vlastne znamená?
Hana Skljarszka: Učenie je pre mňa niečím, čo netrvá len v momente mojej návštevy školy. Uvedomenie si, že učenie sa nedeje len keď sedím na hodine alebo na workshope sa žiaľ na Slovensku nedozvieme na nijakom stupni vzdelávania, či už sa pozrieme na základné, vysoké školstvo alebo koučingové tréningy pre dospelé osoby. Napríklad, učím sa aj keď mám prestávku a s niekým sa len rozprávam... Zatiaľ nám tu chýba už v začiatku vzdelávacích programov povzbudzovať sebareflexiu, uvedomenie si: Aha aj teraz som sa niečo naučila, aj teraz. A vážiť si to. Súčasne musíme reflektovať samé seba aj ako vyučujúce. Ani my nevieme čo je najlepší proces vzdelávania a čo je najlepší možný výsledok. Treba to nechávať na učiacich sa. Keď sme Never Never School zakladali, inšpiroval ma Matej Sapák, riaditeľ LEAF Academy. Študentom a študentkám neustále pripomínal že sú strojcami a strojkyňami vlastného učenia – my to učenie len umožňujeme a usmerňujeme. A myslím, že sme to takto počas Never Never School z veľkej časti robili.
LG: Naše skúsenosti so vzdelávaním sa v odboroch architektúry, urbanizmu a sociológie sú pomerne tradičné. Všetky sme boli súčasťou výuky, kde je všetko predom dané a postavené v hierarchii a univerzálnosti. Naviac, ja som sa zväčša musela pri učení postaviť do pozície objektívnej vedkyne, splniť regulácie pre to, ako majú vyzerať moje výsledky, nespolupracovať s ostatnými ale vystupovať sama. To vyústilo v kostrbatosť a obmedzenosť toho, ako som sa vzdelávala, aj v spôsobe, akým som prijímala nové zadania keď som začínala s praxou – toto neviem, nemôžem robiť, nemám na to presnú odbornosť. Na kritiku tohto spôsobu vzdelávania, odpovedá 'caring pedagogy', vo voľnom preklade starostlivá pedagogika. Ide o spôsob vyučovania, v ktorého strede je vnímavosť a láskavosť voči človeku, ktorý sa učí. Ako vo svojej vlastnej praxi vnímate starostlivé učenie?
Zuzana Tabačková: Pre mňa je to o podpore ľudí naučiť sa to, o čo sami a samé javia záujem. Keď sa niekto nechce učiť vôbec, vtedy sa do toho snažím vložiť ešte iný prístup (smiech). Vtedy hľadám prepojenie, perspektívu súvisiacu s tým, čo sa ľudia naučiť chcú. Základné slovo pre mňa ako pedagogičku je, ako hovorí Hana, usmerňovať. Usmerňovať to, čo tí ľudia chcú robiť, rôznymi spôsobmi. Niekedy to znamená diskutovať s nimi hodinu a pol, inokedy si s nimi 15 minút kresliť alebo im dať štyri inšpiratívne knihy. Niekedy to znamená poslať ich na výstavu, inokedy dať ich dokopy s inou skupinou alebo jednotlivcom. Je to ale aj o tom, že učím aspekty starostlivosti ako takej, a výučbu dávam do kontextu potrieb ďalších ľudí a vecí okolo, vrátane svojich vlastných potrieb. A nakoniec, ako hovoríš aj ty, Lýdia, pomôcť s priznaním svojho aktuálneho naladenia sa, svojich predošlých skúseností, politických názorov, spôsobov, akými pracujem... a možnosť prejaviť ich v ich ďalšej práci.
Viktória Mravčáková: Pri starostlivej výučbe je preto dôležitá nejaká forma emancipácie. Na Slovensku je v školách všetko definované v rámci hierarchie učiteľ-žiak. K učeniu vie naopak povzbudiť emancipovanejší, demokratickejší proces diskusie. No dôležitý je aj kontext kde sa učíme. V prípade Never Never School vytvárame priestor pre učenie v mieste, s ktorým nemá nikto predošlú skúsenosť. Možnosť vytvoriť si iný a vlastný priestor k vzdelávaniu, kde nie sú jasne stanovené pravidlá toho, čo napríklad myslíme architektúrou je už samo o sebe emancipačné.
Katarína Onderková: Áno, je to aj o vytváraní bezpečného miesta, kde je možné voľne skúšať a hľadať témy a odpovede na témy, ktorými sa zaoberáme. O vytváraní priestoru na vymazanie hierarchie v prospech rovnocennej diskusie.
HS: Aj vytvorenie priestoru, ktorý popisujete, je veľmi náročné. Základom 'caring pedagogies' je dávanie slobody osobe, ktorá sa učí, no aj dávanie nástrojov toho, ako túto slobodu zvládnuť, pretože na takúto slobodu nie sme zvyknuté. Skrátka: máš slobodu robiť si čo chceš, ale nenechávame ťa len tak. Môžeš sa na nás obrátiť, spoľahnúť. Pedagóg alebo pedagogička vytvára záchrannú sieť. Myslí na jednotlivé potreby ľudí bez hodnotenia, aké sú. A to je jedna z najťažších vecí na starostlivej forme učenia druhých, o ktorej sa rozprávame. Dávame napríklad pozor aj na to, aby sa prejavila aj osoba, ktorá sa do diskusie zapája málo. Aj miestnosť ako takú nastavujeme podľa toho, či sa učenia zúčastňujú napríklad osoby, ktoré dobre nepočujú alebo nevidia a tak musím prispôsobiť veľkosť svojej prezentácie. Keď je zúčastnená osoba nestarostlivá, mala by si vedieť to včas odhaliť a začať s tým otvorene a trpezlivo pracovať. Myslieť na detail.
LG: Súčasťou praxe starostlivej pedagogiky je teda spôsob učenia usmerňovaním a vytváranie starostlivého priestoru, či už mentálne alebo fyzicky. V súčasnosti sa časť z nás živí učením – Hana, ty vedieš komunikačné kurzy pre dospelých, Zuzana vyučuje miestotvorbu na Technickej univerzite v Berlíne. Ako sa k téme starostlivej pedagogiky dostali a kde sa v nej ďalej vzdelávať?
ZT: Paralelne so svojou výučbou sa neustále učím učiť na tunajších pedagogických kurzoch. Mojou motiváciou je snaha zlepšiť výučbu dizajnu. Namiesto výučby podľa opakovania po dobrých projektoch sa detailne učím aké sú rôzne úlohy vo vzdelávaní, z čoho pozostáva vzdelávací proces a ako ho štruktúrovať, čo sa za tým všetkým skrýva, a ako to preniesť do rôznych kontextov. Tieto kurzy ale aj spätná väzba od ľudí po kurzoch, ktoré učím, mi dali štruktúru a pomohli mi zjednodušiť procesy.
HS: Ja som naopak zúfalá praktička. Učím od svojich 16 rokov bez toho, aby som absolvovala pedagogický kurz a ani sa naň nechystám. Absolvovala som menšie tréningy. Tie mi síce v učení nepomohli, no pomohli mi pomenovať metódy, ktoré som skúsila, a dali mi jasný rámec. Čo mi však pomáha sú podcasty a zaujímavé články a v nich aktivity, ktoré viem odskúšať. Úplne najdôležitejšia sa za tie roky ukázala sebareflexia, ktorá je práve súčasťou starostlivej pedagogiky. Sebareflexii, ako aj kritickému mysleniu všeobecne, sa venujem a plánujem venovať aj v blízkej budúcnosti. Je to preto, že keď si sadnem a zanalyzujem čo fungovalo, čo nie a prečo, je pre mňa najlepší spôsob učenia sa o učení. A to by som chcela odkázať všetkým okolo seba – na to aby si učila niekoho iného nemusíš vyštudovať. Mnohokrát učiteľmi a učiteľkami sme, len to kriticky nereflektujeme a následne si na základe toho nevytvárame procesy.
VM: Nie som pedagogička a jediný spôsob, ako som sa učila učiť doposiaľ, bolo na základe opakovania. To čo som sa učila som kriticky reflektovala a neskôr sa od toho emancipovala. Okrem nastavenia vzdelávania ma však škola ma zaujíma aj ako generátor nového vedenia či spôsobu práce. Nie je to len o pedagogike a o tom ako učíme, ale čo tým učením spoločne vytvárame. Motiváciu ďalej vzdelávať sa v učení nemám, ale skôr v tom, ako generovať ideje, ktorými neskôr reformujeme odbory, v ktorých sa pohybujeme.
LG: Povedzme si príklady toho, o čom sme teraz rozprávali – či už starostlivej výučby ako takej alebo momentov, kedy ste si silne uvedomili, že 'toto je ono' v procese učenia sa.
KO: V rámci letnej školy v roku 2018 boli formáty učenia sa zmiešané. V jednom dni sme sa učili mapovať miesto hlbokým načúvaním mu, v tom druhom sme krajinu zaznamenávali cez pohybový workshop… To boli formáty, ktoré vytvárali alternatívne možnosti toho ako sa vyjadriť a diskutovať o téme. Diskutovanie vo verbálnej alebo písomnej forme sú najčastejšie používané spôsoby. Ľuďom, ktorí v nich nie sú prirodzene dobrí však nedávajú priestor zapojiť sa do diskusie. Mať možnosť vyjadriť svoj názor a expertízu v inej forme bolo pre mňa oslobodzujúce a osobne veľmi prínosné.
ZT: Najlepší merateľ pre mňa je keď sa na konci projektu/semestra pozriem na výsledky zapojených ľudí a vidím, že sú rôzne. Že v nich nie je môj 'rukopis'. Jedným z prejavov dobrej starostlivej výučby je, že si každý a každá ponechá svoj 'rukopis' v metaforickom zmysle, no ešte ho viac prehĺbi a rozvinie. Tento rok sme starostlivú výučbu praktikovali skrz ponúknutie konzultácii pre projekty účastníčok a účastníkov. Ich výsledky sa nelíšili od ich počiatočných návrhov. No boli hlbšie, rozvinutejšie, a… naozaj jeden od druhého veľmi odlišné. To ma potešilo najviac.
HS: Napadá mi príklad jedného z našich účastníkov, ktorého workshop znel nesmierne neurčito. Napriek tomu sme sa v rámci nášho tímu rozhodli, že mu do toho nezasiahneme a necháme to na ňom. Prejavili sme mu dôveru. Keď potom o mesiac za nami prišiel, že potrebuje pomoc, boli sme tu preňho. Sedela som s ním nad tým projektom do večera a spolu sme to skonzultovali. Na konci som z toho workshopu bola veľmi šťastná.
Ako sa vaše skúsenosti so starostlivou výučbou prejavujú vo vašej vlastnej profesionálnej praxi? Zapájate vedomosti, ktoré spoločne vyprodukujete v rámci pedagogickej praxe, aj do povzbudzovania starostlivej miestotvorby?
VM: V každom projekte. Never Never School vnímam okrem vzdelávania aj ako istú výskumnú či aktivistickú taktiku. Teraz s Katarínou napríklad robíme pre Východoslovenskú galériu v Košiciach manuál starostlivosti o vnútorný dvor, kde sa od Never Never dosť odrážame. Aj to, že sa chystáme napísať kritiku na architektonickú súťaž je pre mňa dôsledkom Never Never School. Znalosťami, ktoré spoluvytvárame s účastníkmi a účastníčkami získavame my aj oni lepšiu expertnú pozíciu.
KO: Cítim sa istejšia v týchto témach a odhodlanejšia ich posúvať, keď tvorím projekty v práci ale aj pri mojich individuálnych tanečných projektoch. No hlavne mi to dáva istotu, že je stále ešte možné prichádzať s novými formátmi.
ZT: Pre mňa sú starostlivé pedagogiky veľmi prepojené s participáciou a vedením participačných projektov, v rámci ktorých koncipujeme workshopy a priestory, kde ľudia môžu spolu s nami rozmýšľať alebo akokoľvek prispievať do tvorby mesta. Never Never sú testom metód toho čo môže fungovať a čo naopak nie, kde sa kto presne cíti dobre a môže svojvoľne rozmýšľať a kde nie, ... a to sú všetko pre mňa rôzne polohy zapájania ľudí do tvorby miest. Pedagogika a participácia sú pre mňa už dlhé roky úzko prepojené a používam pri nich tie isté metódy. Obe sú o spolutvorbe a nie o jednosmernom vnímaní informácií. Aj pri participácii aj pri výučbe dávam dokopy ľudí s rôznymi skúsenosťami (každá a každý prichádza s rôznou pozíciou) a hľadám cesty ako spolu pracovať na jednej ceste.
HS: Pre mňa je moja prax ako facilitátorky oddeleným projektom a nepodieľam sa na miestotvorbe. No niečo je predsa len spoločné. Aj participácia, aj facilitácia, aj miestotvorba tak isto ako starostlivé učenie si vyžaduje svoj čas. Aby sme sa na ne pripravili, aby sme si z nich niečo zobrali a preniesli do praxe, aby sme si naše skúsenosti zosobnili a aby sme s nimi vedeli dlhodobo narábať. Keď mám, napríklad, na kurze osobu, ktorá sa účastní len jednorazovo, nemám pocit, že som ich naučila myslieť alebo komunikovať. Mohli si z toho niečo vziať no môj pedagogický zámer nie je naozaj naplnený. Všetky tieto menovatele sú dlhodobou prácou. To čo vidím ako moju budúcnosť je dlhodobá práca, dlhodobé učenie a dlhodobé spolupracovanie.
ZT: To je späť k tomu, čo 'škola' znamená pôvodne – voľný čas (z gréčtiny). Je to ten čas, ktorý potrebuješ aby bol voľný. Bez toho sa to nedá. A učenie cez spoločný zážitok starostlivej pedagogiky je ten spôsob učenia, ktorý nie len dobre funguje, keďže od mala sa učíme podľa napodobňovania, ale ktoré ďalej učíme cez svoje bytie a príbehy, ktoré o tomto zážitku rozprávame. Tak trochu sa vraciame späť k minulým storočiam, ale nič nové k tomu čo dodať nie je (smiech).
Viktória Mravčáková
Posledný deň Never Never School sme sa stretli v Synagóge, aby sme si dali spoločné raňajky. Rozospatí, všetci dorazili, väčšina už s batohmi na pleciach. Napriek tomu, že stoly už boli na svojom mieste, zostávajúcich príprav workshopu sa zúčastnili všetci. Umyť a nakrájať ovocie, uvariť kávu. Na stôl naservírovať nápoje, pomazánky, šaláty, chlieb. Príprava stola pre nadchádzajúce hody tak nezostala iba na pleciach organizátoriek, no táto často neviditeľná starostlivá práca bola zviditeľnená, kolektívna a pomenovaná. Okrem prítomných sa totiž na príprave raňajok účastnili aj naši najbližší – kamarátky, mamy aj staré mamy – naša podporná starostlivá sieť.
Koncept prepojenia spoločného jedla a diskusie nie je nový, vo feministických praktikách tento princíp rozvíja množstvo iniciatív a kolektívov. Feministická skupina 'taking place' tieto akcie zvykla robiť ako formu otvorenej diskusie o témach feministického plánovania.
Dlhý stôl sme prikryli papierovým obrusom, na ktorý sme uložili taniere s jedlom a nápoje. Jeho stredom sa vinula oranžová linka, ktorá nás spájala, symbolizujúca hlavnú otázku Never Never School: Ako písať situované starostlivé príbehy pre dobrý život pre všetkých? V jej okolí bolo umiestnených niekoľko ďalších otázok, ktoré túto otázku zasadili do kontextu posledných dní: Ako som sa mal/a na Never Never School? Kedy som bol/a starostlivá? Aký bol môj AHA moment? A ako sa chcem naďalej vzdelávať v týchto témach? Aj keď otázky smerovali k vnútornej reflexii Never Never School, témy, ktoré sme diskutovali ju presahovali. Nechceli sme totiž len diskutovať mnohokrát preberané otázky o podobe starostlivejších budúcností. Mali sme záujem vytvoriť akýsi manifest. Fyzickú reprezentáciu našich zistení, ktorá by mohla byť v našej miestotvornej praxi užitočná. Práve tieto dva pohľady – vnútorná reflexia, ako aj snaha zanechať po sebe využiteľný výstup – sa počas celého workshopu prelínali. Poukázali na našu potrebu situovanej praxe, ktorá by priznala naše skúsenosti, nálady, názor a aj miesto kde sme a o ktorom sa rozprávame. Aj tento manifest neostáva abstraktným, neadresovaným zvolaním, ale myšlienkami založenými na praxi a skúsenosti nás, ktoré a ktorí sme sa na ňom podieľali. Rozdelili sme sa do troch skupín a v každej z nich sme diskutovali, kreslili a zapisovali priamo na papierový obrus, popri jedení a pití. Následne sme naše rozhovory zdieľali s celou skupinou, so všetkými raňajkujúcimi.
Manifest sme sa rozhodli podať záznamom okamihu, ilustráciou. Výsledná koláž je tak zjednodušenou formou podaný záznam našich diskusií aj kresieb na stole (editovaný a graficky upravený). Ilustrácia je doplnená o úvahy vychádzajúce z komentárov účastníkov a účastníčok zo záverečnej reflexie workshopu. Text nemá lineárnu podobu, ale ostáva mapou, myšlienky sú neusporiadané, bez jasnej hierarchie. V rámci poznámok sú podčiarknuté kľúčové slová, ktoré je možné v ilustrácii stola vyhľadať. Intimita niektorých správ sa síce v tejto podobe stráca, no ich fragmenty v nej stále možno nájsť. Jej súčasťou totiž ostávajú aj kresby nepokojných rúk tak, aby mal manifest takú ľahkosť ako nedeľné raňajky. Prajeme príjemné bádanie.
23. Hoskyns T, Lloyd Thomas K, Boys J, Dwyer J a Stratford H (2017) Taking Place 8: Interstitial Breakfast. Making Space for Questions about Architecture and Feminism. Field: Journal 7(1): 115 – 127.
Manifest starostlivej tvorby miest
Nadväzujeme na Joan Tronto, že starostlivosťou myslíme akúkoľvek aktivitu, ktorá pomáha “udržaniu, zachovaniu a rozvinutiu nášho sveta tak, aby sme v ňom mohli žiť tak dobre, ako je to len možné.” Vo svete miestotvorby (z angl. ‘spatial practice’) to sú teda aktivity, ktoré “spochybňujú spôsoby, akým je priestor tvorený” a vedome ho pretvárajú do jeho starostlivejšej podoby. Pre nás však tvorba priestoru nie je iba výsadou vzdelaných elít, a tak pracujeme s nami rozšírenou definíciou miestotvorby, ktorá ju vymaňuje z rúk odborníkov a premieňa na každodennú prax. Miesto toho hovoriť o mestách, ktoré sú štrukturované, systematizované a plánované často 'zhora', sme sa rozhodli hovoriť o miestach, ktoré sú tvorené, udržiavané, zachovávané a rozvíjané v každodennosti. “Starostlivou miestotvorbou môže byť tak plánovanie, ako aj napríklad hotelierstvo,” uvádza Zuzana Tabačková za skupinu, v ktorej taktiež sedeli Hana Skljarszka, Lívia Valková a Barbora Menšíková.
24. Tronto J (1993) Moral Boundaries: A Political Argument for an Ethic of Care. New York: Routledge, s. 103.
25. Miestotvorbou chápeme disciplínu ( z angl. ‘urban design’) alebo aktivitu (z angl. ‘spatial practice’), ktorá sa venuje priestoru skrz rôzne disciplíny - geografiu, architektúru, politiku, sociológiu, právo a iných. V ponímaní Markusa Miessena (a mnohých ďalších, napr. Nishat Awan, Jeremy Till, Tatjana Schneider) sa ľudia zaoberajúci sa miestotvorbou pohybujú na pomedzí rôznych disciplín a v rôznych rámcoch tvorby priestoru, ako sú napríklad zapájanie komunít, etika plánovania, design politík, research ako priestorová prax. “Stavajú pritom na kolaboratívnych, mikro-politických a kurátorských prístupoch, ktoré priznávajú komplexitu siete aktérov. Pripravujú tak pôdu pre uvedomenie, že revolučný akt architektúry nie je vo forme ale v jej procesoch. [...]. Neznamená to však, že obsah a forma sú pre nich v opozícii, ale že posilňujú proces ako primárnu silu, ktorá generuje formu - či už fyzickú (ako architektonický objekt) alebo inú.“ Miessen, M. (2017). Crossbenching: Towards a proactive mode of participation as a Critical Spatial Practice. London: Goldsmiths University, s. 41.
26. Miessen M (2017) Crossbenching: Towards a proactive mode of participation as a Critical Spatial Practice. London: Goldsmiths University, s. 22.
V banálnej každodennej praxi, žitím s ľuďmi sa vzdelávame o tom, čo je starostlivé pre nich a naopak. Vnímame ich potreby, sme voči nim citliví. Zuzana pokračuje:
“Citlivosť spočíva v poznaní tých, ktorým starostlivosť dávame” – ľudí, priestorov a iných aktérov. Je preto úzko naviazaná na prax počúvania. V rôznych praktikách má toto počúvanie rôzne podoby. Nakoniec, zmyslom je ekológia vzťahov, založená na trpezlivosti a dôvere v druhých, ktorá nie je nutne transakčná. “Tým, že žijeme starostlivo, podporujeme starostlivosť u iných,” sumarizuje Zuzana.
Reflexia je dôležitou súčasťou Never Never School, rovnako ako aj starostlivej praxe. Mať v časopriestore body, kedy sa vraciame a reflektujeme je dôležité, spomína Lýdia Grešáková za svoju skupinu Michala Mitra, Milana Krouhlíka a Juraja Havlíka. Počúvanie a spätná väzba nám totiž umožňuje rozlišovať medzi tým, ako sa staráme. Niekedy sa totiž staráme príliš (z angl. ‘overcaring’) a niekedy naša starostlivosť škodí, mieni Hana Skljarszka. Podľa nej by sme mali starostlivosť rozlišovať na akejsi škále, ktorá by nám tento všeobecný pojem pomohla uchopiť.
Čo to je transdisciplinarita alebo interdisciplinarita v kontexte Never Never School? Názory na túto tému sa rozchádzajú. Na jednej strane, Viktória Mravčáková za svoju skupinu hovorí o škole ako o priestore pre rôznych ľudí s rôznymi prístupmi, na strane druhej, vraví Milan Krouhlík, že sme si všetci až príliš podobní a naše témy a odbory sú si blízke. Možnosť priveľkého otvorenia sa všetkým však môže byť sprevádzaná odmietnutím, upozorňuje ďalej Milan. Otvorenosť voči všetkému je zložitá, takmer nemožná, no napriek tomu by sme sa jej mali približovať. Nevzdávať kontakt s ostatnými, pretože v interdisciplinarite a strete s ostatnými a v konflikte vznikajú nové možnosti. “Ako však tvoriť také priestory, ktoré by tento dialóg dokázali generovať? Také priestory, aby mohli nastávať zmeny?” rozvíja ďalej Milan. Starostlivý transdisciplinárny priestor má potenciál byť generatívnejší.
Neefektivita a chyby sú dôležité faktory budúcnosti, zhŕňa ďalej Lýdia Grešáková. V čase kríz, nefungujúcej infraštruktúry sa poučujeme od indonézskeho vnímania času 'jam karet' – 'čas je guma', ktoré do konverzácie priniesol Michal Mitro. Učíme sa trpezlivosti. “Náš čas nie sú peniaze, náš čas nemusíme naplniť,” pokračuje Lýdia. Naopak, akceptácia nepredvídateľnosti nám umožňuje byť starostlivejší voči iným, nesnažíme sa napasovať ich do svojich diárov. Naopak, trpezlivosť a ostávanie s problémom je súčasťou starostlivých budúcností miest, “kedy ostávame s pokazenou planétou a problémami”, uzatvára Lýdia. Súčasne, keď sa svet zasekne, núti nás to myslieť. “Z chýb vzniká nové,” povedal Milan. Považuje za dôležité mať priestor na chyby, ktoré neškodia ostatným, pretože to umožňuje experimentovať pri tvorení budúcností.
Kým Michal hovorí o jam karet, Ladislav a Juraj priniesli potrebu dochvíľnosti. Navonok protirečiace si potreby. Vzdávame sa univerzality, objektifikácie a generalizácie mozgov. “Každý máme iné druhy senzitivity a empatie,” popisuje Gréta Čandová. Naopak, v pluralite je istota, že nikoho potreby nebudú marginalizované. Avšak akceptovať ľudskú a (neľudskú) diverzitu si vyžaduje nastavenie procesov, rozvíja Viktória za skupinu Juraja Horňáka, Romana Novotného a Kataríny Onderkovej. Vyjednanie vnútorných pravidiel, ktoré vyhovujú potrebám jednotlivcov, ktorými nastavíme atmosféru. Vyhnúť sa však direktívnej inkluzivite, mať možnosť vystúpiť von a nebyť niečoho súčasťou je tiež voľba. “V pluralitnej praxi a rôznych prístupoch je [pre nás] starostlivá budúcnosť,” konštatuje Viktória Mravčáková. Roman prináša do debaty skupiny ďalšiu tému: Ako zachovávať atmosféry, ktoré vznikajú, ako ich starostlivo archivovať? Ako udržiavať tento vznikajúci kolektív tak, aby to nebolo zaťažujúce? Lýdia dodáva, že aj kolektívne bytie na diaľku vie mať formu podpory.
V konečnom dôsledku, nejde o to tému 'pochopiť', pretože je možno pre nás príliš abstraktná, ale naučiť sa na veciach, ktoré robíme, dívať s istou dávkou starostlivosti – naučiť sa, ako si nasadiť klobúk starostlivosti, ako vo svojom závere mieni Juraj Horňák. Nasledujúci zoznam môže takúto optiku ponúknuť. Nie je ukončený ani uzavretý a zároveň nemá byť do bodky splnený. Niektoré body si dokonca protirečia. Už len mať ich na pamäti pomáha kritickej reflexii nášho prístupu k mestám. Tu na Slovensku a v Česku, odkiaľ sme tí, čo sme ich vytvorili.
Ako plánovať starostlivé mestá?
☒ Neexistuje jedno možné a správne starostlivé mesto. Môže ich byť mnoho.
☒ Starostlivé mesto nie je nikdy ukončené. Potreby ľudí, zvierat, rastlín, budov, ... sa menia. Dlhodobo starostlivý prístup tkvie v neustálej interakcii a nutnej zmene.
☒ Hodnota je uznaná aj aktérom a aktérkam, ktorí spoločnosti neopätujú starostlivosť a naopak. Priznanie nerovnosti vo vzťahoch starostlivosti môže byť spôsobom, ako systematicky a na individuálnej úrovni stavať rovnejší svet.
☒ Umožniť existenciu priestorov pre to len tak byť, bez účelu, bez funkcie, bez nutnosti niečo robiť a pomáhať.
☒ Dodržiavanie pravidiel a stanovených štruktúr, ale pokiaľ je to nutné, byť pripravená pracovať s nečakaným, pravidlá a štruktúry nedodržať.
☒ Byť dochvíľne a rešpektujúce, ale uznať, že 'čas je guma'.
☒ Neustále reflektovať a dávať spätnú väzbu.
☒ Uistiť sa, že sa nestaráme málo alebo príliš.
☒ Vytvárať bezpečné miesta pre uskutočnenie intímnych potrieb vo verejnom priestore.
☒ Umožniť vytvorenie miest rôznych atmosfér, naplňujúcich rôzne potreby rôznych nás.
☒ Myslieť na ďalekú budúcnosť ale vždy pracovať s viacerými možnosťami.
☒ Tvoriť miesta pre hru a povzbudzovanie fantázie pre rôzne skupiny obyvateľstva.
☒ Umožniť rôzny stupeň komunikácie a zrozumiteľnosti bez ohľadu na level odbornosti alebo fyzické predpoklady.
☒ Umožniť premenlivosť významov a funkcií vecí.
☒ Byť situované: priznať vlastné pozície, subjektivitu ako aj miesto, z ktorého a na ktoré pretavujeme svoje názory.
☒ Podporovať slobodu a uznávať odmietnutia: takáto sloboda znamená možnosť odmietnutia názoru, konania, participovania ale aj napríklad aktu starostlivosti.
☒ Usmerňovať: poskytnúť pomoc pre tých, ktorí sa v slobode strácajú a ktorí si pomoc vypýtajú.
☒ Trpezlivo počúvať.
☒ Odmietnuť univerzalitu a vrátiť sa k lokálnemu. Hodnota nie je pre každú a každého rovnaká a preto umožniť iné formy 'odplaty' založené na lokálnych dohodách.
☒ Čas. Preferencia dlhotrvajúcich procesov voči okamžitým riešeniam. Tak ako starostlivosť, aj pretavenie myslenia do konania si vyžaduje čas.
☒ Starostlivo archivovať. Pracovať s pamäťou a precízne citovať.
V rámci Never Never School už vyšli nasledujúce publikácie:
A videá:
Nasadiť si klobúk starostlivosti: Citlivé plánovanie budúcnosti v mestách
Editors
Lýdia Grešáková, Viktória Mravčáková, Zuzana Tabačková, Never Never School
Proofreading
Lukáš Lengyel
Photographs
Gréta Čandová, unless otherwise stated. Ak nie je uvedené inak.
Design
Matúš Buranovský
Typesetting
Matúš Buranovský
Typeface
NN Grotesk
Published by
Spolka, Košice
2022
Výskum a publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Spolka 2022, Creative Commons Attribution 4.0 International License.
ISBN pdf
978-80-973580-3-7
ISBN html
978-80-973580-4-4